Revolúcia zaváňa násilím a krvou, hoci mnohí tvrdia, že práve neprítomnosť toho násilia (čiže odplaty, pomsty, trestu) v našej neholúcii orientovala negatívne ďalší vývoj.
Nazvať to prevratom tiež nie je ono: je v tom aj prevracanie kabátov a názorov, aj keď tieto prevracačky smutne patria k zmenám. Dať tomu meno zmena je málo. Transformácia? Reforma? Revízia? Nepresné. Ani nie normalizácia, pretože toto slovo nám ukradli tí, čo na dlhé desaťročia znenormálnili našu spoločnosť. Ani nie nový začiatok, pretože začínania od nuly sme v našich dejinách mali na niekoľko histórií. Zlom? Hej, mnohých to zlomilo. Zvrat? Áno, ale uisťujeme sa, že je nezvratný. Obrat? Iste, veď mnohí obratne preplávali do nových vôd. Oslobodenie? Odkedy sme zistili, že tí, ktorí oslobodzujú, okupujú, tomuto slovu nedôverujeme. Odkliatie? Tento básnický výraz Martina Bútoru evokuje rozprávku - a to, čo sa dialo, nebolo rozprávkou.
To, že táto udalosť nemá presné pomenovanie, je možno dobre. Vyzýva nás, aby sme ten pocit prázdnoty či neurčitosti naplnili sami. V prvých dňoch toho jednoliateho, všeobecného pohybu som pociťoval pátos. Nikto si na námestiach nebol cudzí, po zhromaždeniach sme na zastávkach brali do áut premrznutých ľudí, prežívali sme eufóriu a pocit toho, že práve my o niečom rozhodujeme, niečo meníme, niečo odmietame a niečo prijímame. Pátos nie je (po)cit na dlhý čas, ak trvá dlho, mení sa na sentiment, nostalgiu alebo gýč, grimasu, karikatúru seba samého. Náš pátos vyústil do nepretržitého procesu, ktorému dávame meno chaos. Chaos môže byť tvorivý, plodný a produktívny, ale aj ochromujúci, devastujúci, deštruktívny.