Za sedemnásť rokov ani raz nenavštíviť Belehrad. Čo je za tým? Treba sa ešte niečoho báť?
Po viedenskej Mariahilfer Strasse prefukoval studený vietor. V chôdzi som náhodou zachytila rozhovor troch mladých ľudí. Po srbsky sa rozprávali o podujatí, ktorého sa zúčastnili aj Bosniaci a Chorváti. Moju pozornosť neupútal ich jazyk sám osebe, ten dnes na viedenských uliciach alebo v metre možno počuť hocikedy. Zaujal ma výraz, ktorý jeden z nich použil.
„Nečakal som, že tam bude toľko ľudí, ktorí hovoria naším jazykom." Bolo mi jasné, že pod „naším jazykom" nemyslel žiadnu konkrétnu reč ako srbčinu, chorvátčinu či bosniansky jazyk. Naopak, zaujímavé bolo, že tento mladík naschvál použil výraz „náš jazyk".
