V novembri 1989 pretiekla iba posledná kvapka pohára, ktorý sa začal plniť vo februári 1948 a najmä v päťdesiatych rokoch ho naplnili svojím utrpením milióny o majetok aj práva pripravených, tisíce nevinne uväznených a stovky nevinne popravených ľudí. To sú praví nežní revolucionári a ak na nich nezabudneme, nebude nám ani nežná revolúcia pripadať taká nežná.
Aj na mňa však doľahlo to okrúhle dvadsiate výročie. Všetci si budú - vravím si - pri ňom spomínať na všetko s oveľa väčším nasadením, aby sa to vrylo aj do duší tých neskôr narodených. Ako 17. novembra 1989 nechala Štátna bezpečnosť svojho agenta Zifčáka alias študenta Šmída predstierať smrť na Národní třídě v záujme hrdinskej výmeny pri jakešovských válovoch.
Ako ich však na Slovensku zaskočil môj priateľ akademický maliar, ktorý sa 19. novembra 1989 už o štvrtej ráno rozhodol, že treba na piatu popoludní zvolať protestný míting do Umeleckej besedy. Ako sa ďalší rebelanti rozhodli, že tentoraz to nezmeškajú ako Husák začiatok SNP, a tak vyskočili od víkendových stolov na vidieku a nasadali do áut, aby už o deň mohli vyzývať: „Chceme dialóg!"
(Čiže: „Pozvite nás konečne na kávičku, pozhovárajte sa aj s nami, súdruhovia!") Nuž i ja som sa chystal, že tentoraz bez okúňania pripomeniem (ba už som to aj stihol niekde urobiť), ako som bol prvý, kto už 21. novembra vyzval komunistickú stranu: „Po represáliách 17. novembra 1989 v Prahe pokladáme nielen za svoje právo, ale aj za svoju povinnosť žiadať, aby sa KSČ očistila jediným možným spôsobom - a to tým, že sa dobrovoľne a ihneď vzdá svojho protiprávneho a iba násilím udržiavaného vedúceho postavenia v spoločnosti." (To prvenstvo ma vtedy tak očarilo, že som vrátil svoj preukaz až potom, keď sa už celá vlasť od nich len tak červenela.)
