Čas beží priam historicky, no mňa napriek tomu ešte aj dnes mykne, keď vidím policajta, darmo si hovorím, nič sa nedeje, totalita prešla a ani som nič neukradla. Nepomáha to, sama sebe som podozrivá, stačí, že vidím uniformu.
Na jeseň v roku 1992 som sedela v akejsi kaviarni, obďaleč sedeli vtedajší skalní komunisti a slávili 75. výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Ich oslava vyzerala žalostne. Matne si spomínam na malý rozjarený hlúčik ľudí, ktorí ako keby vypadli zo stroja času, po stoloch mali porozkladané heslá a možno ešte staré komunistické relikvie typu kosák, kladivo, päťcípová hviezda. Bolo to smiešne a oslobodzujúce. Tá úžasná škodoradosť za všetky tie odporné nanútené prvé máje, keď nechodila doprava a človek sa musel premiestňovať cez celé mesto peši, niekedy aj pršalo; za všetky tie nechutné lampiónové sprievody, ktoré som ešte ako dieťa musela vždy v novembri absolvovať na počesť októbrového víťazstva súdruha Lenina. A tak sme sa pri tom stole v kaviarni zlomyseľne škerili a tešili sme sa, že celé to haraburdie je už preč.
Sedeli tam vtedy aj najmenej dvaja bradatí, vtedy ešte stále mladí dejatelia Novembra '89 a tiež sa uštipačne usmievali. Komunistický stôl komentovali so slovami, že ako málo je ich pri tom 75. výročí. A zo mňa, ani neviem prečo, vypadlo niečo ako: „No, len aby to nebolo ešte horšie, keď sa bude oslavovať nejaké okrúhle výročie novembrových tribún, na ktorých ste stáli vy." Mladým bardom ovisli fúzy aj brady, aj kútiky úst. V tom čase už eufóriu vystriedali ilúzie, nie veľmi oprávnené a aj tie sa čoskoro rozplynuli. Keď si tak človek predstaví, čím všetkým sme vyplnili tých dvadsať rokov, tak na to sa naozaj nespomína dobre. Dnešné pomníky tých zápasov, či už v podobe nehnuteľností, napríklad Elektry pri Trenčíne, alebo hnuteľností, napríklad tryskáča zavýjajúceho nad Žilinou, to naozaj nie sú najlepšie rekvizity osláv dvadsaťročnice Novembra '89. A aj všeličo iné, horšie by sa dalo pospomínať...
