Schôdzka ministrov obrany NATO nebola jedinou zahranično-politickou udalosťou minulého týždňa na Slovensku. Vysokí americkí diplomati ju využili aj na to, aby sa stretli so slovenskými politikmi a analytikmi a uistili ich, že napriek zrušeniu protiraketovej obrany im na dobrých vzťahoch záleží.
Či tým rozptýlili ich obavy, neviem, ale vari tým Američania ukončia jednu škaredú kapitolu vo vzťahoch so strednou Európou a umožnia aj nám sústrediť sa na oveľa významnejšie dianie v ich zahraničnej politike: Obamovu snahu nahradiť medzinárodný poriadok, ktorému dominuje Amerika, novým systémom, v ktorom viacero veľmocí má zodpovednosť za udržiavanie pokoja vo svete. To zmení postavenie Slovenska oveľa viac ako protiraketová obrana.
Dominancia - cesta k dlhom
Uplynulých dvadsať rokov bolo obdobím politickej, vojenskej a ekonomickej dominancie Ameriky. Tá je však vyčerpávajúca: vojenský rozpočet USA dnes presahuje 700 miliárd dolárov ročne; aj vďaka tomu je Washington zadlžený až po uši. Dominantný hráč má vždy nepriateľov - a aj tie štáty, ktoré z 'Pax Americana' profitujú, do neho z trucu kopú. Tento stav je tiež dlhodobo neudržateľný.
Zvyšok sveta rastie rýchlejšie ako USA; v rokoch 1990 - 2007 mali 'nové' ekonomiky ako India a Brazília nadpolovičný podiel na globálnom hospodárskom raste. Economist Intelligence Unit odhaduje, že do roku 2020 čínsky HDP predstihne ten americký.
Obama stojí pred výzvou: ako dosiahnuť aby svet, kde Amerika už nemôže svoju vôľu vnútiť, fungoval podobne ako systém, ktorý USA v druhej polovici 20. storočia vytvorili? Aby veľmoci riešili nezhody mierovou cestou, aby rozširovali zónu bezbariérového medzinárodného obchodu a aby spoločne čelili hrozbám šírenia jadrových zbraní, globálneho otepľovania, či chudoby? Pax Americana nebol ideálny - a sami Američania ho často porušili - bol však stále lepší ako všetky predchádzajúce alternatívy.
Nevnucuje, inšpiruje
Obama zareagoval správne: začal programovo pripravovať USA na novú úlohu veľmoci, ktorá nedominuje, ale vedie príkladom; nevnucuje, ale inšpiruje. To sa jej podarí iba vtedy, ak sa zbaví záťaže minulosti, ktorú jej svet najviac vyčíta. Preto sa rozhodol zavrieť väzenia na Guantáname, zbaviť sa jadrových zbraní, stiahnuť vojská z Iraku a obmedziť emisie skleníkových plynov (hoci nie vo všetkom uspel).
Nejde o naivitu, ale o cielenú snahu získať späť priazeň svetovej verejnej mienky, zbaviť sa nálepky hegemóna a občasného agresora a tým motivovať štáty ako Čína a Rusko k tomu, aby prijali podiel zodpovednosti za budovanie tohto nového poriadku.
Je možné, že neuspeje - reakcia z Moskvy je zatiaľ skôr cynicko-nedôverčivá. Čína sa stále správa ako malý a chudobný štát a vyhýba sa zodpovednosti napríklad za zastavenie severokórejského jadrového programu. Z dlhodobého hľadiska je však v záujme Pekingu, Ruska a iných, aby spoločne s USA začali manažovať globálne hrozby a nesústreďovali sa len na seba či na vyvolávanie sporov s Washingtonom.
