V nedeľu 19. novembra 1989 sme sa v Umeleckej besede stretli výtvarníci, spisovatelia, divadelníci a iní čudáci, aby sme vyjadrili svoj odpor k zmláteniu študentov v Prahe. A my, čo sme boli „od divadla", sme sa rozhodli, že v ten večer nebudeme hrať, ale debatovať s publikom - skrátka, pripojíme sa k štrajku pražských divadelníkov. Jedna skupinka na čele s Mariánom Labudom odišla do Štúdia Novej scény, aby nehrala Moliéra, druhá na Malú scénu SND, aby nehrala Kovačevičovo Zberné stredisko. Na Malej scéne sme však veľkú debatu nezažili. Publikum si vypočulo rezolúciu umelcov, ozval sa nesmelý potlesk, no nik neprehovoril. Až keď Martin Huba oznámil, že keby niekto chcel naspäť vstupné, tak ho vrátime z peňazí, ktoré sme vyzbierali medzi sebou. Vtedy sa prihlásil jeden pán a povedal, že on peniaze nechce - a zožal búrlivý potlesk. Niekto skríkol „Držíme vám palce!" a publikum sa rozišlo.
Na utorok zvolal riaditeľ SND aktív členov činohry. Na 9.30 pozval umelecký šéf činohry Juraj Slezáček k sebe do kancelárie Milana Lasicu a mňa. Nestačili sme si ani sadnúť, keď sa tu nečakane objavil súdruh Šlapka - vedúci tajomník Mestského výboru KSS a člen predsedníctva ÚV KSS v jednej osobe. Zarazil sa, keď nás s Lasicom - signatárov výzvy z nedele - zbadal; pozrel sa významne na Slezáčka, ten nás však nevyhodil, a tak milý súdruh Gejza pristúpil k obloku, zahľadel sa na protiľahlú budovu banky, kde sa za oknami krčili desiatky úradníčok, a bodro riekol Slezáčkovi: „Ďurko, to tu musíš mať skvelý výhľad, keď tam bankoví úradníci preťahujú tie baby na stoloch!" Potom ešte zafilozofoval o počasí a vzápätí sa premiestnil do zasadačky.
