Izraelské osady na okupovaných palestínskych územiach západného brehu Jordánu vyvolávajú vášne na oboch stranách konfliktu. Palestínčania majú v tejto situácii jasno - Izraelčania stavajú svoje osady na palestínskych pozemkoch nelegálne. Opierajú sa pritom o stanovisko OSN. Ako to však v takýchto prípadoch býva, nič nie je také jednoznačné, ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Židia toto územie nazývajú Judsko a Samara, čo je z biblického pohľadu srdce Izraela. Toto územie osídľovali, a treba povedať, že legálne ešte v období Osmanskej ríše. A práve tu nastáva problém. Židovskí osadníci sa pri svojej obhajobe opierajú práve o turecké zákony z čias Osmanskej ríše. Až do uzavretia zmluvy o konečnom statuse, ktorým by malo byť vyhlásenie palestínskeho štátu, platí na tomto území zároveň turecké a jordánske právo, ktoré sa vzájomne prekrývajú a pozostatky britského práva z obdobia mandátu doplnené izraelským vojenským okupačným právom. A od deväťdesiatych rokov začalo na časti okupovaných územiach platiť aj právo palestínskej samosprávy.
Pôda a sultán
Prečo práve turecké právo? Územie západného brehu bolo pred prvou svetovou vojnou súčasťou Osmanskej ríše. Po vojne ho Spoločnosť národov pridelila spolu s ďalšími územiami Veľkej Británii ako mandátne územie. Keď v roku 1947 OSN rezolúciou rozhodlo o rozdelení Palestíny na židovský a arabský štát, západný breh mal patriť arabskému štátu. Na tomto území však žiadny nezávislý arabský štát nevznikol. Naopak, bolo anektované Jordánskom, čo však okrem Jordánska a Veľkej Británie žiadny iný štát neuznal.
V roku 1967 toto územie dobyl Izrael a zaradil ho pod svoju okupačnú správu. Posledným zvrchovaným medzinárodne uznaným vládcom nad týmto územím bola teda Osmanská ríša. Veľká Británia ho spravovala iba ako mandátne územie, jordánska nadvláda nebola nikdy medzinárodne uznaná a palestínska samospráva nemá zvrchovanosť nad celým západným brehom, ale len nad jeho presne vymedzenou časťou.
