Disidenti, tajná cirkev, pápež, odbojné hnutia v spriatelených krajinách, Slobodná Európa, napokon i študenti a mnoho iných činiteľov prispeli k tomu pádu. Aj pasívna rezistencia väčšiny, ktorá neverila vo vybudovanie spravodlivého poriadku v tej oficiálnej podobe. Toto zriadenie padlo hlavne preto, že vyčerpalo svoje možnosti ďalej sa vyvíjať.
Aj vo svete to nie je podstatne inak. Socialistická Kuba sa roky potáca nad telom svojho bezmocného vodcu, bez tých jeho dlhých prejavov im to už nejde. Severná Kórea buduje svoju vojenskú silu na lačný žalúdok. Rusko a Čína budujú pre zmenu kapitalizmus, ale pod vedením strán či strany povedomého typu. U nás sa to teda rozpadlo. Hoci to všelijako nazývame, asi to predsa len bola revolúcia, lebo, ak som si zapamätal čosi z marxistických školských predmetov, v revolúcii sa menia majitelia majetku. A to sa stalo. Zo slabých rúk štátu vykĺzli majetky do rúk súkromných. Či vždy čistých, čestných a schopných, to teraz nie je predmetom mojej úvahy.
Čítam si pomaly Zápisky o vojne v Galii, ktoré písal Gaius Julius Caesar. Mal k dispozícii skvelé légie, a sám bol výborným veliteľom. Proti stáli národy a kmene statočné, bojovné a odhodlané. Rimania zvíťazili aj preto, lebo ich kultúrna úroveň bola vyššia a stál za nimi civilizovaný Rím. Keď sa víťazný Caesar vrátil do Ríma, čakali ho tam intrigy, ktoré impérium mohli položiť. Musel teda bojovať aj doma, a stal sa cisárom. Samovládcom, despotom, ktorý zabezpečí jednotu vlasti.
