Pozornosť európskych politikov sa v posledných dňoch sústredila na bruselský summit. Aj keď sa verejne a vo všeobecnosti diskutuje hlavne o tom, ako vyriešiť a ukončiť ratifikáciu Lisabonskej zmluvy, možno konštatovať, že toto europolitikov už veľmi netrápi a vec pokladajú za vybavenú. Čarovať môžu, ale dohodnúť sa musia.
To, čo ich trápi viac ako dokončenie ratifikačného procesu, sú personálne a ďalšie záležitosti súvisiace s uvedením Lisabonskej zmluvy do života. Európski politici nie sú iní ako slovenskí - chcú už vládnuť, nie diskutovať. Nič na tom nemení ani rozhodnutie českého ústavného súdu, ktoré príde až po, a nie pred summitom. Všetci predpokladajú, že Lisabonská zmluva je v súlade s českou ústavou a tým padne aj posledná prekážka dokončenia jej ratifikácie. Ak by rozhodnutie bolo opačné alebo tzv. šalamúnske, riešenie budú na jeho základe hľadať neskôr.
Otázny je už len spôsob
To, že únia je ochotná splniť podmienku Českej republiky tak, aby ju prezident Václav Klaus ratifikoval, nie je žiadnym tajomstvom. Otázne sú iba spôsob a formulácia, čo možno považovať iba za akúsi technickú záležitosť. Isté je - a to od začiatku, keď sa začali spomínať Benešove dekréty - že tieto dve slová sa do Lisabonskej zmluvy ani žiadneho jej protokolu, deklarácie či dodatku nemôžu dostať. Opak by bol zázrakom. Takže ide iba o to, či si Česká republika zadováži rovnaké dva články textu, aké majú pri uplatňovaní Charty základných práv Európskej únie Poľsko a Spojené kráľovstvo, alebo bude zmluva doplnená tak, aby bolo jasné aj Česku, aj Slovensku, že sa týka iba budúcnosti, a nie aj minulosti. Alebo bude priechodné riešenie iné, doteraz neavizované.
