Drahý Anton Pavlovič, prepáčte a odpusťte, prosím, že Vás ruším, ale nedá mi inak.
Pripadám si trocha ako Vasilij Semi-Bulatov, hrdina z Vašej poviedky List vzdelanému susedovi, keď Vám píšem, teda nehodný a hlúpy, ale Vy určite pochopíte, že práve toto môže ospravedlniť moju trúfalosť povzbudenú skutočnosťou, že láskavá náhoda ma zaviedla na miesto Vášho posledného a zaslúženého odpočinku na Novodevičom kladbišti.
Vcelku vkusné
Náhrobok máte z tých krajších, ba dokonca ani veľmi niet čo namietať proti byzantsko-secesnej štylizácii, vďaka ktorej vyzerá troška ako kaplnka v poli a troška ako meteorologická búdka, vcelku je to vkusné a namaľované pekne na bielo, dokonca ste obišli lepšie ako Michail Bulgakov, ktorému vďační krajania nad hrobom vztýčili len akúsi neforemnú hrudu zo šedivého kameňa, dnes už svetielkujúcim machom obrasteného. Veru, bol by si býval zaslúžil voľačo onakvejšie za všetku slávu, ktorú svojím písaním rodnej krajine zabezpečil.
Lebo viete, drahý Anton Pavlovič, vo svete majú ľudia Vašich krajanov stále radi. I keď by bolo prečo aj nemať, lebo vojenská čižma veľa lásky v našincovi vzbudiť nevie, najmä keď mu dupoce po rodnej zemi a na humne znásilňuje slobodu, alebo niektorú inú srdcu blízku príbuznú, taký osloboditeľ mohol aj nebyť, povie si našinec,
najmä keď potom sa z osloboditeľa stane okupant a ostane dvadsať rokov obsmŕdať v pokorenej republike.
Ale našťastie ste tu Vy a bárin Bulgakov a Gogoľ, ktorý mohol i nespáliť ten druhý diel Mŕtvych duší, keď už reč prišla aj naňho, ale no nič to, napíše ho niekto druhý, ruská kultúra je veľká a to preto, že Vy a mnohí Vám podobní sú jednoducho majstri nad majstrov a práve kvôli Vám si človek Rusko a Moskvu nemôže nezamilovať.
Na Vašom úctyhodnom cintoríne ležia mnohí, ktorí prispeli ku sláve, veľkosti, i nepochopiteľnosti Ruska a Sovietskeho zväzu zvlášť! Aleje monumentálnych náhrobkov opretých plecom o plece, maršalské, nadplukovnícke, akademické a sovietsko-zväzovo-hrdinské epolety oškreté jedna od druhej v tej bronzovej tlačenici, zahustené strapcami medailí na uniformovaných hrudiach obklopujú Váš krehký náhrobok zo všetkých strán, drahý Anton Pavlovič. Ale všetkých prekonal Boris Jeľcin, prvý ruský prezident.
Jeho náhrobok je, odpusťte, neopísateľný. Možno keby ste Vy mohli... Odvážim sa našepkať: niekoľkotonová masa z trojfarebného kameňa, nahladko opracovaného, u nás sa o takom čomsi povie, že sa to leskne ako psie gule, ráčte odpustiť, lenže to sa, pri všetkej úcte k životu a dielu zosnulého, inak opísať nedá, najmä keď celkový tvar je nepomenovateľný a ak predsa, tak potom sa o tom, čo vyrástlo nad hrobom bárina Jeľcina, dá povedať len to, že pripomína rozkopanú vychladnutú perinu po noci plnej zlých snov, hoci zámerom tvorcov bolo dozaista vytvoriť nemožné - ilúziu vlajky vejúcej vo vetre zmien a novôt. Čo také hrozné vyviedol tento človek Rusku, že sa mu takto pomstilo? A viete Vy vôbec o tom, drahý Anton Pavlovič?
Zámerne veľké
Je toho veľa, o čom by som Vám rád ešte napísal. Bol som nielen pri Vašom hrobe, ale aj v Moskve prvý raz v živote. Bol som dieťa s veľkými očami a bohatou predstavivosťou a roky mi pred očami visel transparent Sovietsky zväz - krajina, kde včera znamená zajtra a ja neviem, či to nebolo to prvé, čo som ako prváčik vedel súvisle prečítať.
