A opýta sa ho to surovo, ústami hladu a smrti.
Jediný, kto mal úprimnú radosť zo skorého snehu, boli deti. Dospelých to vystrašilo. Čudné veci sa dejú s týmto svetom. Čo iné by to mohlo znamenať, ak nie jeho blízky zánik? Môj katastrofický pocit úzko súvisí s doktorom Živagom. Je v ňom predstava zimnej krajiny, kde sa potulujú ozbrojené bandy a každý každého vraždí. Predstava neúprosnej krajiny s neúprosnými ľuďmi. A my uprostred toho bez akejkoľvek možnosti sa ubrániť.
Nerozumiem tomuto pocitu a keď sa pozriem okolo seba, pripadá mi absurdný. Všetko totiž funguje, ako má. Ľudia sa živia vecami, ktoré vôbec nesúvisia s dorábaním potravín, a predsa majú čo jesť. Neťahajú drevo z hory, a predsa majú doma teplo. Všetko je presne tak, ako by som na to mal byť zvyknutý od detstva, keďže som nevyrastal na dedine a ani v roľníckej rodine. A predsa sa mi práve na jeseň zdá, že to je len nejaký povrch, ktorý sa znenazdajky môže zrútiť a spoza neho vykukne niečo hrozné. Hrozná prázdnota. Hlad ako príčina vojny, ako príčina bezhlavého zabíjania, ako príčina presúvania veľkých národov.
Možno som tento pocit zdedil po roľníckych predkoch, možno ho vo mne len umocnilo stretnutie s ľuďmi, ktorí rozvíjajú rôzne katastrofické scenáre o konci sveta. Ktorí žijú s takýmto pocitom viac-menej stále a stal sa hlavným motívom ich života.
