Sú hodiny, ktoré idú presne, iné hodiny sa ponáhľajú a ďalšie zasa meškajú. A sú aj hodiny, ktoré ukazujú svoj čas. Bez ohľadu na to, že sa nedá zastaviť a nezvratne plynie, takéto hodiny po celé dni, týždne, mesiace i roky ukazujú stále ten istý, vlastný čas.
Táto skutočnosť môže svedčiť o tom, že sa skončil život človeka, ktorý ich predtým pravidelne naťahoval, alebo, ak sú to hodiny zavesené vo vstupnej hale štátnej inštitúcie, aj o tom, že v danej krajine sa čas zastavil a ľudia sú priveľmi ľahostajní alebo azda bojazliví, aby sa odhodlali na konanie, ktoré by dalo hodiny späť do pohybu.
V roku 1987 ukazovali hodiny vo vestibule fakulty, na ktorej som študoval, už aspoň tretí rok tri štvrte na jedenásť, a aj preto sme sa v nej spolu s niekoľkými priateľmi rozhodli pripraviť prezentáciu vlastných básnických textov s názvom Kurz sebaobrany.
Na povrchu kľud / Reďkvičky sú pekne v riadkoch / Pri dodržaní základných doktrín / bude slušná úroda, napísal Ľuboš Bendzák. Ideš teda spievať Ale aké piesne sa dajú / spievať o takomto čase, dodal Ľubo Kmec a Juraj Briškár v jednom z aforizmov vtedy poznamenal: Mušky snujú plány, pavúci siete.
Texty sme doplnili o obrazový materiál, o röntgenové snímky jednotlivých častí našich tiel, na ktorých nám bolo, ako inak, vidieť až do kosti. Tí, ktorí sa v tom čase usilovali dostať čo najhlbšie do ľudského vnútra, však ostali nečinní. Rozlúštiť odkaz vyjadrený metaforicky bolo možno nad ich sily.
