O niekoľko mesiacov sa uskutočnia parlamentné voľby a tak nás budú politické strany presviedčať, ako budú s korupciou bojovať (téme sa väčšina venovať bude - podľa agentúry FOCUS je to dlhodobo tretí až štvrtý najzávažnejší problém, ktorý trápi ľudí na Slovensku). Svoj pohľad na danú tému prezentoval v sobotu 24. októbra líder KDH Ján Figeľ. Než však okomentujem jeho návrhy, je nevyhnutný malý exkurz do histórie.
Každá doterajšia vládna koalícia sa líšila v prístupe k potieraniu korupcie vo verejnom sektore na Slovensku. Program „Čisté ruky" Vladimíra Mečiara bol papierovým drakom, ktorý nikdy nebol implementovaný.
Národný program boja proti korupcii prvej vlády Mikuláša Dzurindu (vedený Ivanom Miklošom) bol zameraný na systémové štrukturálne zmeny obmedzujúce priestor pre korupciu, teda mal pôsobiť hlavne preventívne. Zreformovali sa napríklad banky, začalo sa so zavádzaním súdneho manažmentu či prijal sa zákon o prístupe k informáciám.
Druhá Dzurindova vláda prijala Protikorupčný program pod vedením Daniela Lipšica, ten sa primárne venoval posilneniu potrestania korupčníkov - príkladom je zavedenie špeciálnej prokuratúry či súdu.
Cár program nepotrebuje
Súčasná vládna koalícia vedená Robertom Ficom nemá jasne definovaný protikorupčný program, za ktorý by sme mohli brať vládu na zodpovednosť, a viaceré jej konkrétne kroky smerujú skôr k posilneniu priestoru pre korupciu - spochybňovanie Špeciálneho súdu, netransparentné eurofondové národné projekty či uvoľňovanie rúk samosprávam v rámci „boja s krízou".
Tento stručný exkurz prístupov k potieraniu korupcie poukazuje na viaceré aspekty tejto problematiky, pričom jedným z nich je vplyv poverenej osoby na konkrétne zameranie protikorupčnej stratégie. Mikloš videl prioritu v reformovaní rozhodovacích procesov, Lipšic v účinnejšom odhaľovaní a trestaní korupčníkov. Mečiarovi na téme nezáležalo (tak ako drvivej časti jeho voličov) a Fico nepotrebuje neosobné pravidlá a teda nereformuje ani v oblasti prevencie, ani v oblasti postihovania korupcie, ale štylizuje sa do polohy spravodlivého cára, ktorý zasiahne, keď sa mu to stranícky hodí. Necháva si tak manévrovací priestor pre stranícke zásahy aj korupciu - podľa potreby.
Plus a mínus
Ak sa vrátime ku KDH, ako TIS veríme, že je dôležité, aby sa daná agenda dostala do programov politických strán a hnutí a aby lídri predstavovali svoje riešenia verejnosti. Preto pre KDH plus.
V čom je tá menej pozitívna správa? V návrhu konkrétnych riešení. Ján Figeľ ukázal, že KDH sa od roku 2002 v tejto agende výraznejšie neposunulo. Riešenia vidí primárne v posilnení represívneho reťazca. Ako uviedol „oblasti vnútra a spravodlivosti ... sú rozhodujúcimi rezortmi pre boj s korupciou", čo v praxi znamená snahu o lepšie odhaľovanie a trestanie korupčníkov.
