Keď pred dvadsiatimi rokmi padol Berlínsky múr a sovietske impérium sa zrútilo, cítili nespokojnosť iba tvrdohlavci, čo verili v komunistickú utópiu. Pár ľudí, samozrejme, ďalej liplo na možnostiach toho, čo bolo kedysi označené za reálny socializmus. Iní kritizovali triumfálnosť nového svetového poriadku, ako ho prisľúbil George W. Bush. A spôsob, ktorým Nemecko prevalcovalo trosky svojho východonemeckého suseda, sa javil takmer ako krutý.
Aj tak bolo fajn žiť v roku 1989 - s výnimkou Číny, kde demokraciu potlačili. Mnohí z nás mali pocit, že vidia úsvit novej liberálnej éry, v ktorej sa budú sloboda a spravodlivosť šíriť ako čerstvé kvety po celej Zemi. O dvadsať rokov neskôr vieme, že nám to nebolo dané.
Konečný účet
Európske demokracie sužuje xenofóbny populizmus. Sociálno-demokratické strany sa scvrkávajú, zatiaľ čo pravicoví demagógovia sľubujú, že ochránia západné hodnoty pred islamskými hordami. A ekonomické debakle z uplynulých niekoľkých rokov ako keby potvrdzovali nedávne varovanie Michaila Gorbačova, že „aj západnému kapitalizmu, zbavenému starého súpera a vykresľujúcemu seba samého ako nesporného víťaza a stelesnenie globálneho pokroku hrozí, že zavedie západné spoločnosti aj zvyšok sveta do ďalšej historickej slepej uličky."
Momentálne sa zdá, že medzi tými, čo v roku 1989 prehrali, sú liberáli v „progresívnom" americkom zmysle tohto slova. Komunisti vždy sociálnymi demokratmi opovrhovali, a naopak. S príslovečnou vaničkou komunizmu však bolo vyliate aj množstvo sociálno-demokratických ideálov zakorenených v marxistickom poňatí sociálnej spravodlivosti a rovnosti.
Úlohy štátu
Tento proces prebiehal už pred pádom Berlínskeho múra v podobe radikalizmu voľného trhu thatcherovsko-reaganovskej éry. Spoločnosť, ako kedysi slávne vyhlásila Margaret Thatcherová, neexistuje. Počítajú sa len jednotlivci a rodiny. Všetci nech vystupujú iba sami za seba.
Pre mnoho ľudí to malo nádych liberalizácie - oslobodenia sa od preregulovaných trhov, nadutých odborov a triednych privilégií. Preto sa tomu tiež hovorilo neoliberalizmus. Radikalizmus voľného trhu však podkopal úlohu štátu pri budovaní lepšej, spravodlivejšej a rovnejšej spoločnosti. Liberáli navyše nemali ani tak záujem o spravodlivosť, ako skôr o väčšiu efektivitu, vyššiu produktivitu a konečný účet.
V čase, keď si neoliberáli kliesnili cestu starými sociálno-demokratickými poriadkami, ľavica míňala energiu na kultúrnu politiku, identitu a ideologický multikulturalizmus. Demokratický idealizmus býval kedysi doménou ľavice vrátane sociálnych demokratov a liberálov. V Spojených štátoch to boli demokrati ako J. F. Kennedy, kto presadzoval slobodu po celom svete.
Na konci 20. storočia však pre mnoho ľavičiarov bolo dôležitejšie zachraňovať kultúru tretieho sveta bez ohľadu na to, aká bola pred nástupom „neokolonializmu" barbarská, než podporovať rovnosť a demokraciu. Boli ochotní obhajovať aj brutálnych diktátorov ako Castro, Mao, Pol Pot či Chomejní - jednoducho preto, že sa stavali proti „západnému imperializmu".
Revolučný elán
V dôsledku toho politika odvodená - akokoľvek voľne - od marxizmu, stratila dôveryhodnosť a v roku 1989 nakoniec zahynula. To bola, prirodzene, katastrofa nielen pre komunistov a socialistov, ale aj pre sociálnych demokratov, lebo tí stratili základňu pre svoj idealizmus. A bez idealizmu sa politika stáva istou formou účtovníctva, len správou materiálnych záujmov.
