Ten príbeh je pomerne známy: koncom septembra 1929 na newyorskej burze ceny akcií začali klesať, obchody viazli, až napokon padla burza a prepukla kríza, ktorá niekoľkých významných finančníkov z Wall Street doviedla až k samovražde.
Vysoké spotrebiteľské úvery, ktoré mali vyriešiť problém medzi vysokou mierou ponuky a nízkou mierou dopytu, ako aj obrovský výber peňazí z bánk zakrátko priviedli až päťtisíc bánk v Spojených štátoch k bankrotu. Kríza zasiahla svetovú priemyselnú výrobu, čo znamenalo vysoký nárast nezamestnanosti. Zároveň však nastolila otázku nových pravidiel.
Keď brettonwoodska dohoda o novom finančnom systéme priniesla nové finančné inštitúcie a zlatý vek obchodu a ekonomického rastu, finančný sektor sa začal oddeľovať od hospodárskeho. Hoci prezident Richard Nixon po rokoch brettonwoodsky systém, už vyčerpaný, zrušil, oddeľovanie týchto dvoch sfér pokračovalo. Oddelené politiky finančných inštitúcií a hospodárskej sféry fungovali desaťročia, až kým sa opäť prejavilo pravidlo konjunkturálneho cyklu a nastolilo otázku ďalšieho fungovania.
Dnes na Slovensku zľava počúvame o zlyhaní ekonomického neoliberalizmu, a od konzervatívcov o etických príčinách krízy, ziskuchtivosti a chamtivosti. Ale na akých argumentoch tieto súdy stoja? Keď pritom nehovoríme o tom, že obdobia rastu a poklesu patria k vývoju trhovej ekonomiky, že konjunkturálne cykly patria k hospodárskemu vývoju a že hospodárske cykly v druhej polovici minulého storočia sa najvýraznejšie prejavovali práve v oblastiach silne ovplyvnených investíciami, nie je taká diskusia povrchná? Nie je kríza len lacným premostením k vlastným politickým či ideologickým témam?
Prepukla kríza preto, že sa zabudlo na etiku? Znamenajú hypotekárne úvery, poskytované aj rizikovým klientom, automaticky chamtivosť? Paradoxne, vo všetkom, čo niektorí spájajú s neetickosťou, chamtivosťou a ziskuchtivosťou, môžeme vybadať opak - opatrnosť a logickú zákonitosť. Existuje totiž čosi ako paradox racionálnej iracionality, čo sa na individuálnej úrovni javí ako racionálne a opatrné, súhrnne môže mať aj opačný efekt.
Konjunktúru majú slová ako korupcia, klientelizmus, kríza hodnôt. Lenže korupcia a klientelizmus boli aj za socializmu od podpultového predaja cez zdravotníctvo, školstvo, štátnu správu až po politiku. Korupcia, klientelizmus ani pokrivené hodnoty sa netýkajú len jedného režimu či politického systému. Otázka skôr znie, či fungujú formálne inštitúcie kontroly - polícia, justícia a verejná kontrola - médiá, tretí sektor.
