. Akoby všetky rybenky vedeli, že obeť je síce nevyhnutná, no šanca na únik je stále prítomná.
Na jeseň v osemdesiatom deviatom som si v rannom vysielaní Československého rozhlasu dovolil vyhlásiť podľa mňa potrebnú súťaž pre bystrých poslucháčov. Mali nahlásiť do nášho štúdia v Košiciach, či sa v ich okolí nenachádza nejaké „staré, zabudnuté, neaktuálne heslo, ktoré sa už dnešnému človeku neprihovára". Inšpirovala ma k tomu skutočnosť, že systém sa pomaly rozleptával sám od seba, ale napríklad na ceste medzi Košicami a Rožňavou jeho zašlú slávu podporovalo šesťdesiat štyri hesiel, pútačov, kosákov a kladív, hviezd a iných artefaktov.
Ranná relácia sa končila a hudobný redaktor pustil pokojného Cohena. Vybavil som narýchlo zo tri telefonáty a už som sa pratal kadeľahšie, lebo sa dalo tušiť, že táto súťaž sa neponesie na Cohenovej frekvencii. Môj predstieraný pokoj narušil pred budovou štúdia bledý riaditeľ. Dialóg bol krátky, úsečný, a také boli aj riaditeľove prísľuby najbližších úkonov, ktoré ma neminú. Až neskôr mi došlo, kto z nás bol po vyhlásení nevinnej súťaže viac vytočený.
Popravde, od poslucháčov som v tých časoch očakával rybací efekt - rátal som s desiatkami, ba stovkami ohlasov, veď krajina bola oblepená nezmyselnými heslami, hoci stredná Európa už žila inými výzvami. Efekt sa však nedostavil, do redakcie došla necelá desiatka listov. Časť odvážlivcov sa podpísala, časť ostala v anonymite. Jeden z nich posmešne upozorňoval na heslo o plnení „náročných úloh osemnásteho zjazdu komunistickej strany" a dodal, že „nás, obyčajných, opäť predbehli súdruhovia", keďže bolo známe, že komunistických zjazdov bolo dohromady len sedemnásť.
