Ingrid Hrubaničová ma zasiahla nástojčivou otázkou, kde sú ženy novembra 1989, a ja, trafená hus, gágam. Aj keď moji revoluční spolupútnici mužského rodu očividne a tolerantne, ako býva zvykom v našich končinách, označia moje zagáganie za typickú reakciu neukojenej hysterky. Ale nič to, tréning mám dobrý a nadobudla som aj odvahu byť zraniteľná. Čo sa o mojich mužných spolupútnikoch, revolučných aj nerevolučných, povedať nedá.
Možnosti sú fiftyfifty. Budem mlčať a na tridsiate výročie revolúcie nielenže už nikto nič oslavovať nebude, ale nikto už obdobnú otázku nepoloží. Nebudem mlčať a Mária Filková, ktorá zariadila okrem iného napríklad strechy nad hlavou novým bojovníkom za slobodu, skončí na nerecyklovateľnom smetisku dejín, Soňa Szomolányi si svoje vedomosti, ktorými spolutvorila ideové východiská a univerzitu, bude pripomínať so mnou, ak dožijeme, na lavičke pri Dunaji, ak také lavičky ešte budú. A moja maličkosť? Isteže, chlapci radi zabudnú, že keď sa bolo treba pobiť, zariadiť, založiť, vybaviť, vyslať, napísať, museli sa obrátiť na predposlednú anarchistku, ktorá nezávisle od nich nielenže myslela na zadné kolieska, ale stihla napríklad zakladať nezávislé odbory a budovať nezávislý tretí sektor či vydavateľstvo alebo časopis, či nezávislú právnu poradňu pre chudákov.
