Pri výročí pádu železnej opony sa prekvapivo nespomínalo, akú úlohu pri udalostiach zohrala hudba. Len britský novinár Timothy Garton Ash, ktorý si na stredoeurópskych námestiach odstál svoje, označil štrngot kľúčov za „najzvláštnejší zvuk, niečo ako masové čínske zvony". Zo mňa sa vtedy ešte nestal občan, ale celkom určite poslucháč. Zamatová revolúcia si názov požičala od Velvet Underground, až v preklade do slovenčiny sa zmenila na nežnú.
Moja generácia bola poslednou, pre ktorú Západ tvoril zakázanú planétu, prístupnú iba prostredníctvom kúzelného sveta televízie a rádia. Študenti, ktorí sa 16. novembra 1989 zhromaždili na bratislavskom „Mierku", sotva vedeli, kto je Václav Havel, ale zato do detailov poznali tvorbu The Cure, Joy Division a Depeche Mode. Keď mi bratranci pustili Karla Kryla a pýtali sa, či tomu rozumiem, klamal som, že áno, no ako dvanásťročný som nemal šajn, o čom ten človek temne a nástojčivo spieva. Rečníkov na tribúnach som počúval útržkovito a význam mnohých slov som tušil len hmlisto.
Pre mňa sa hudobným symbolom toho obdobia nestal trocha gýčový pátos Ivana Hoffmana, ani pompézna bombastickosť Pink Floyd, hoci film The Wall z konšpiračnej kópie sme so spolužiakom prežívali tak, akoby sa z obrazovky už-už chystala vystúpiť krásna herečka v ružových legínsach.
