Bola streda, 22. novembra 1989. Hlavná redakcia spravodajstva ČST (na Slovensku) sídlila vtedy na Námestí SNP v Bratislave. Pred bránou stál milicionár. Za dverami ďalší dvaja a vrátnik. Prešli sme, nikto sa nás nepokúsil zadržať... V miestnosti šéfredaktora bolo celé vedenie HRZ i riaditeľ televízie Jaroslav Hlinický. Stáli pri okne a hľadeli na Námestie SNP, kde sa už okolo tribúny začali zhromažďovať ľudia. Keď sme vošli, zdalo sa, že im odľahlo... V Bratislave/na Slovensku prebiehali udalosti, ktoré by spravodajcovia mali zaznamenávať. Boli to však akcie proti režimu, ktorého bola STV súčasťou... Ťažká dilema.
Boli sme piati. (Bútora, Feldek, Gindl, Kučerák, Zajac.) Členovia Koordinačného centra VPN. Hnutia, ktoré vzniklo iba pred štyrmi dňami. Naniesli sme požiadavku, aby televízia mítingy na námestí vysielala naživo, v plnom rozsahu. Spravodajcovia stŕpli, ale Hlinický povedal: „Od zajtra..." Vzápätí sme sa dohodli, že každý deň pošlú do Prahy (ČST) 5 až 10minútový zostrih najdôležitejších udalostí zo Slovenska. Aby vedeli, že tu nespíme.
V tej chvíli sa stranícka/štátna televízia premenila na verejnoprávnu. Naživo, v priamom prenose vysielala všetky mítingy z Námestia SNP.
Už po vysielaní prvého mítingu z Bratislavy začali fungovať tribúny aj na námestiach ostatných slovenských miest... Každá s vlastným, neopakovateľným programom. Okolo tribún sa pravidelne stretávalo najmenej milión ľudí.