V týchto dňoch v rámci pracovných povinností čítam korektúry knihy Američana Jamesa Krapfla, profesora McGillskej univerzity v Montreale, „Revolúcia s ľudskou tvárou. Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17. novembri 1989". Práca sa mi zdá nekonečná, čítam to už druhý raz a stále tam nachádzam drobné chyby - tu dĺžeň, tam nesprávna koncovka, prehodené písmená. Kontrola si vyžaduje veľkú mieru sústredenia a pomalšie plynutie času, než predpisuje harmonogram, ktorý sa určuje zvyčajne bez dôkladného oboznámenia sa s nuansami textu.
Napriek „koncoročnému stresu", čo je u nás v oblasti zvanej profesionálny život takmer terminus technicus, aj napriek tradovanému názoru, že Slováci „nečítajú", „niet pre koho vydávať knižky", nestrácam vieru v zmysluplnosť svojej drobnej činnosti.
Krapfl na tristo husto popísaných stranách spracúva výsledky svojho niekoľkoročného výskumu, ktorý by sme veľmi zjednodušene mohli označiť ako „jazyk revolúcie v Československu 1989 - 1990". Urobil prácu, ktorá by sa možno čakala od domáceho autora. No práve skutočnosť, že na veci hľadí človek „zvonka", je vzácna a dáva záruku, že sa predmet skúmania analyzuje nezaujato.
Krapfl nám stranu za stranou ukazuje, ako sa vyvíjalo rozprávanie a vnímanie udalostí v tom období a ako rýchlo sa už v tom čase menili prístupy ich hodnotenia - od romantických cez komické späť k romantickým, u časti ľudí k tragickým až k satirickým. Autorove závery podopiera nadmieru bohatý materiál citácií z letákov, bulletinov, plagátov, nápisov, novín, prejavov obyčajných ľudí i vtedajších politických predstaviteľov, z televíznych debát atď. Prešiel archívy v malých mestečkách i v hlavných mestách v Čechách a na Slovensku a predkladá nám akýsi pamätník. Pamätník nie v zmysle pomníka na „večnú slávu a pamiatku", lež v zmysle denníčka.
