Podľa predsedu Slovenskej národnej strany a poslanca Národnej rady Jána Slotu stláčanie tlačidiel nie je nijaká práca. Nuž, samotné stláčanie si iste nevyžaduje veľkú námahu, no práca - aj keď len duševná - sa odohráva pred ním, keď sa poslanci podľa svojho vedomia a svedomia rozhodujú buď pre jedno, alebo pre druhé tlačidlo.
Ján Slota mal však pravdepodobne na mysli poslancov SNS, a u nich táto rozhodovacia fáza naozaj odpadá. Sám predseda priznal, že ak si majú vybrať medzi vlastným presvedčením a zotrvaním vo vláde, niet o čom rozmýšľať - pokiaľ ich nasilu nevyženú, sami od seba sa zvodnej blízkosti lukratívnych tendrov a eurofondov nikdy nezrieknu. Trochu ma len zaráža, že naslovovzatý chlap ako Ján Slota je už niekoľko volebných období ochotný zaoberať sa takou ničotnou, pravého muža nehodnou prácou, ale je pravda, že ju v rebríčku svojich aktivít zaradil na samý spodok a málokedy mu na ňu zvýši čas.
Teraz však nechcem hovoriť o Slotovi, ale o tlačidlách. Kto na rozdiel od predsedu SNS chodí pešo alebo mestskou hromadnou dopravou, musí získať dojem, že dve tretiny našich občanov trénujú na poslaneckú funkciu. Či už ide o mobily, iPody, Mp3 prehrávače, alebo počítačové myši, tlačidlá sú v permanencii, a keď vidíte zúfalca, ktorý hneď po nastúpení do električky nedočkavo vyťahuje svoju technickú hračku a ťuká do nej ako ďateľ, uvedomíte si, že zápasí s abstinenčnými príznakmi.
