Mal sa bežný človek pred 20 rokmi za socializmu lepšie než dnes, po integrácii Slovenska do sveta slobodného trhového hospodárstva? Aj takéto otázky sa objavujú v súvislosti s výročím nežnej revolúcie. Zásadným problémom pokusov o štatistické porovnávanie životnej úrovne vtedy a dnes je skutočnosť, že politický prevrat sa uskutočnil na sklonku obdobia, keď socialistickému modelu centrálne riadeného hospodárstva už jednoducho dochádzal dych.
Najokatejšie to mohli zažiť vyvolení pamätníci, ktorí dostali povolenie vycestovať hoci aj do susedných západoeurópskych krajín. Tým po devastácii druhou svetovou vojnou priniesli štyri desaťročia rozvoja slobodného trhového hospodárstva viditeľne vyššiu životnú úroveň. Reformy, ktoré boli nevyhnutné nie na prehodenie výhybky, ale priam na presun vlaku na úplne inú koľaj, stáli našu spoločnosť najmä v deväťdesiatych rokoch nemálo strádania. Náprava minulých chýb býva nákladná.
Vynútená zmena
Vývoj na Slovensku za ostatné desaťročie je učebnicovou ilustráciou pohybu po „J krivke" spojenej s reformami: krátkodobo náklady prevyšujú výhody, tie však v dlhodobom horizonte jednoznačne prevažujú. Inými slovami, najprv treba chvíľu zaťať zuby, aby neskôr mohlo byť lepšie. Rozdiel medzi vývojom na Slovensku a v Maďarsku - kde sa za ostatných šesť rokov nezodpovedne rozšafnej socialistickej vlády napríklad miera nezamestnanosti takmer zdvojnásobila - však pripomína aj druhú stranu mince: slobodu rozhodnúť sa aj pre krátkozraké a v konečnom dôsledku škodlivé riešenia.
Socialistický model hospodárstva sa pred 20 rokmi rozpadol, pretože nebol udržateľný. Nežnú revolúciu vnímame v prvom rade ako zmenu politického režimu. Túto politickú zmenu zároveň sprevádzala transformácia usporiadania hospodárskych vzťahov zo socialistického modelu centrálne plánovaného hospodárstva k systému slobodnej trhovej ekonomiky.
Je dôležité zdôrazniť, že hospodárska transformácia smerom k slobodnému trhu, hoci sa uskutočnila spolu so zmenou politického systému, bola svojím spôsobom vynútená aj tým, že centrálne plánované hospodárstvo sa už v závere osemdesiatych rokov ukázalo nielen neporovnateľne menej výkonným systémom, ale v mnohých oblastiach aj neudržateľným usporiadaním.
Aj v Číne to pochopili
Nespochybniteľnými signálmi neudržateľnosti boli napríklad dotované ceny, ktoré viedli nielen k hospodárskym stratám, ale aj plytvaniu dotovaným tovarom a často aj k sťaženiu jeho dostupnosti. Ďalšími príkladmi sú zamestnanosť v odvetviach, podnikoch, či ich častiach, ktoré nedokázali produkovať konkurencieschopné tovary a služby spôsobom, ktorý by ich dokázal „uživiť". Spleť centrálne organizovaných krížových dotácií sa stala na sklonku socialistického hospodárstva už neprehľadnou a nákladnou (dotácie neproduktívnych odvetví zaťažovali tie produktívne, oslabovali ich konkurencieschopnosť, ale aj potenciál rastu).
Neudržateľnosť socialistického centrálne plánovaného hospodárstva ilustruje aj skutočnosť, že dokonca aj Čína, dodnes politicky kontrolovaná jednou stranou, pristúpila v úvode deväťdesiatych rokov k radikálnym ekonomickým trhovým reformám, vrátane otvorenia sa medzinárodnému obchodu s USA, zavedeniu prvkov trhového systému, ale aj súkromného podnikania vrátane kapitálového trhu. Výrečným protikladom toho, ako práve trhové reformy posilnili čínsku hospodársku situáciu, je porovnanie s komunistickou Severnou Kóreou.
