Každý rok na výročie povstania vo varšavskom gete prichádzal k pamätníku povstalcov aj jeden starší pán na vozíčku a s kyticou kvetov. Zakaždým súkromne, nikdy nebol oficiálnym hosťom ani rečníkom. Po skončení protokolu v tichu a pokore prišiel bližšie aj on a s veľkou úctou položil kvety.
Mnohí z tých, čo sa prizerali, možno ani netušili, že ten muž je jeden z niekdajších vodcov onoho povstania, Marek Edelman, posledný žijúci svedok, ktorý neopustil Poľsko ani vtedy, keď ho k tomu chceli prinútiť komunisti. Seweryn Blumsztajn, jedna z kľúčových postáv študentských nepokojov v Poľsku roku 1968, dnes redaktor Gazety Wyborcza, deň po tohtoročnej spomienkovej slávnosti napísal: „Nedalo sa posunúť začiatok o štvrť hodinu neskôr? Nedalo sa dať prednosť Edelmanovi? Veď on je v tento deň dôležitejší než prezident, premiér i rabíni. Už iba on je s nami. A dokedy?" Nuž, napraviť to už nebude možné. Marek Edelman prednedávnom zomrel.
Hneď ako sa vo varšavskom gete rozšírila správa, že Nemci chcú geto zlikvidovať, začali sa prípravy povstania. Keď potom vodca povstalcov Enielewicz pri pohľade na beznádejnú situáciu spáchal samovraždu, jeho vodcovskú rolu prevzal Edelman. O niekoľko týždňov sa uprostred streľby, výbuchov granátov a rúcajúcich sa budov spolu s niekoľkými ďalšími zachránil útekom cez kanály z geta.
Po vojne sa stal vynikajúcim kardiológom. Napísal knihu Bojujúce geto, ktorá po páde komunizmu vyšla znovu. V čase povojnových pogromov v Lodži ho chceli zastreliť. V roku 1968 ho vyhodili zo zamestnania a vyzvali ho, aby opustil Poľsko. „Niekto musí zostať s tými, čo tu zahynuli," hovorieval zakaždým, keď ho chceli vyštvať z krajiny. Celý život stelesňoval túto spomienkovú solidaritu, solidaritu s mŕtvymi, s obeťami dejín.
