Aký jazyk som to počula, prechádzajúc v utorok 17. novembra podvečer od Poštovej cez Námestie SNP popri Hummelovom dome k historickej budove Národného divadla?
Najprv vlastný hlas: „Tam to bolo, dcérka." - „Kde, mama?" - „Tam, na námestí. O chvíľu uvidíš, určite je tam plno ľudí." - „Nik tam nie je." Na Námestí SNP sa motalo pár skupiniek, vyššia žena hovorila do mobilu: „Kde si? Ja som tu, ale nič sa tu nedeje. Dobre, tak idem tam."
„Tak, mama, môžeme ísť domov." - „Nie, nie, ideme na Hviezdoslavovo. Ale tu, toto námestie bolo vtedy plné, celkom, stála som tuto. Hore bola tribúna a..."
Americký praktik a teoretik performancie Richard Schechner tomu nutkavému rozhodnutiu zopakovať si útržok správania, ktorý je pre jednotlivca alebo pre kolektív významné, hovorí obnovené alebo rekonštruované správanie. Je základom istého typu divadla, ale aj všetkých ľudských rituálov. Staré, už prežité správanie umiestnené v novom rámci, vyčlenené na piedestál výnimočnosti. Pre čosi ho chceme, potrebujeme zopakovať. „Vznik, objavenie sa a vývoj útržku správania je často neznámy alebo utajený, vykonštruovaný, prekrytý mýtom a tradíciou... Obnovené správanie je symbolické a reflexívne, nie je prázdne, ale naopak, zaťažené viachlasne vysielanými signifikantmi," hovorí Schechner. Iba tak, pomocou cudzích, nie vlastných slov si viem zdôvodniť tú utorkovú nutkavú potrebu vziať dieťa a pred ním aspoň čiastočne čosi znovu prežiť.
Konečne sme našli miesto. Bolo posunuté, ale to sa pri opakovaní stáva. Jeho stredobodom bolo srdce plné ostňov. „Mama, to srdce pichá." - „Áno, vtedy boli také ostne okolo celej naše krajiny, to je na pripomenutie." Kým dieťa pálilo sviečku pri Srdci, pozorovala som rastúci dav pred divadlom. Zhromažďoval sa pred veľkoplošnou obrazovkou. Voľakto vedľa mňa povedal: „Poslali nás preč, v divadle je to iba na pozvánky."
