Keď Nemci oslavovali výročie pádu Berlínskeho múru, centrálnu rolu pri oslavách zohrávali mladí. Študenti stredných škôl, ktorí revolučné dni nezažili, boli prizvaní k symbolickej stavbe a rúcaniu múru a k zamysleniu sa nad novembrovými udalosťami v kruhu politikov i rockových hviezd. V školách sa debatovalo a čo múdrejší piatak vedel, aký deň si krajina pripomína.
O týždeň neskôr oslavovalo výročie slobody aj Slovensko. Oslavy prebehli tak, ako ich vie zorganizovať len skupina komunistických nostalgikov. A na mládež si pri nich nespomenul nik, lebo na Slovensku sa k bdelosti nevychováva, na Slovensku je radosť vládnuť práve preto, že sa nikomu zodpovedať netreba.
Slovenská tichá voda
Pár dní po oslavách v Berlíne nemecká mládež dolapila svojich politikov. Ulice univerzitných miest sa naplnili tisíckami študentov, ktorí vytrvalo demonštrovali za zlepšenie študijných podmienok. Vlna solidarity zasiahla krajinu. A politici na ňu reagovali. Museli. Na Slovensku sa človek zrazu dočíta, aké hrozné podmienky sú na bratislavských internátoch, ako sa tam kradne, rastie násilie a strach zároveň.
Ktosi na slovenskom internetovom fóre zavtipkoval nad demonštrujúcimi Nemcami, vraj by sa na Slovensko mali prísť pozrieť, potom by videli, čo sú to katastrofálne pomery na univerzitách. Háčik je však v tom, že keby sa Nemci pozreli na Slovensko, skôr by sa divili, prečo sú slovenskí študenti ticho. Prečo premiérovi, ktorý so slzou v očiach spomína na školstvo za socializmu, nikto nepoloží otázku, ako sa on pričinil o zlepšenie dnešného stavu? Prečo sa ho mladí na mnohé nepýtajú? V Nemecku mladí reagujú, ak vláda štát zadlžuje. Na Slovensku sa mlčí. V Nemecku mladí diskutujú o probléme korupcie, Slovensko je v rebríčku miery korupcie tesne pred Kubou, a mladých nepočuť.
