Veľa som o tom čítal aj počul, viem, čo sa dialo a čo sa stalo, ale nedokážem to celé vôbec precítiť. V roku 1989, keď ste na Slovensku s plným nasadením bojovali za demokraciu a kapitalizmus, bolo Japonsko práve uprostred bezprecedentného ekonomického rozmachu.
V Japonsku vtedy všetci verili, že ceny pozemkov budú viac a viac stúpať, mnohí si preto vzali pôžičku z banky a nakupovali pôdu. Predpoklad sa naplnil, a tak si mohli ľudia požičať z banky ešte viac a podnikať. Zarábanie peňazí a hromadenie majetku nadobudlo obrovské rozmery, ale nemalo reálny základ, ako mydlová bublina. Hospodársky rozmach tých čias sa preto často nazýva „bublinová ekonomika“.
Neviem, či je to pravda, alebo iba veľké reči, ale v čase vrcholu sa hovorilo o tom, že iba centrum Tokia má takú hodnotu, že by zaň bolo možné kúpiť celú americkú pevninu. Nebol problém s pracovnými miestami a mzdy rástli. Zamestnanci získavali bonusy dva- aj trikrát do roka. V tom čase bolo pre Japoncov v cudzine všetko lacné, všetci si teda užívali nákupnú turistiku. Po Tokiu jazdili iba drahé autá a študenti sa na rande vozili namiesto metra taxíkom. Veľké firmy masívne investovali do extravagancií, akými boli kúpa hollywoodskej filmovej spoločnosti, kúpa mrakodrapu na newyorskom Manhattane či nákup slávnych európskych výtvarných diel. My Japonci sme mali pocit, že sa vznášame nad zemou v najsilnejšej ekonomike na svete. Takže pozeral som sa na pád Berlínskeho múru a sledoval vašu nežnú revolúciu na druhej strane sveta v úplne odlišných podmienkach. Ale potom, v polovici deväťdesiatych rokov, japonská ekonomická bublina praskla a zostali po nej iba dlhy a pocit beznádeje. Odvtedy sa japonská ekonomika trochu zotavila, ale potom udrela finančná kríza. Teraz v Japonsku vidieť ekonomickú nerovnosť a tou je priepastný rozdiel medzi chudobou a bohatstvom.
