Náhoda chcela, že som v telke v krátkom časovom rozpätí videl prejav generálneho tajomníka ÚV KSČ na XIV. zjazde KSČ (1971) a vystúpenie súčasného predsedu parlamentu. Proti vlastnej vôli ma zarazilo, koľko spoločných čŕt som objavil v osnove ich posolstiev.
A pritom sa jeden neustále odvolával na Sovietsky zväz a druhý rovno na Pána Boha. Obom prekážajú „hŕstky intelektuálov", ktorí svojím písaním a nemainstreamovým myslením rozvracajú pokoj, kradnú spánok pracujúcemu ľudu, prostým občanom a otcom vlasti upierajú zásluhy o verejné blaho. Parafrázujem, bez ambícií o interpretačné posuny či účelové vytŕhanie povedaného z kontextu. Obaja rečníci legitimitu svojich názorov odvodzovali od početnej prevahy tých, ktorí ich do funkcií inštalovali, obaja odkázali nespokojným, že si na nich dajú pozor. Našli sa však aj rozdiely v ich vystúpeniach. Kým Gustáv Husák ako rétor exceloval, Pavol Paška temer explodoval. Rozhadzoval rukami, búchal do mikrofónu, zvukára privádzal do šialenstva. Prítomných oslovoval slovným spojením „centrá excelentnosti". To nemá z vlastnej hlavy, povedal som si. Zalistoval som v jednej manažérskej príručke a ajhľa! Bolo to tam. A aby sme nezabudli - súčasný predseda parlamentu sa, okrem iného, ohradil proti tomu, aby ho niekto považoval za boľševika. Obávam sa, že márne.
Otázky a odpovede
Slovo boľševik pochádza z ruského jazyka a jeho zaužívaný význam označuje fenomén, ktorý sa opisne dá vyjadriť slovným spojením „nespochybniteľná autorita pochádzajúca od väčšiny". Ideologický nános dostalo zo svojho tesného prepojenia na komunistickú ideológiu. Celkom pochopiteľne do sveta vyrazilo spolu s ním.
Pokiaľ ide o jeho legitimitu, za fajnové ho považovali iba totalitné režimy. Medzitým sa od svojho ideologického epiteton constans odpútalo a označuje človeka, ktorý je priamym odporcom plurality a tolerancie.
Z tejto charakteristiky a z môjho čerstvého zážitku vyplýva, že hoci komunizmus je minulosťou a nežijeme v totalite, boľševizmus je stále živý. Aj u nás a v nás. Ako inak si mám vysvetliť slová, ktoré kritický názor, nesúhlas a intelektuálny nepokoj časti spoločnosti ostrakizujú a stavajú do antagonistickej opozície voči mainstreamu, väčšiny, alebo ak chceme „boľščiny"? Zazneli minulý týždeň v priamom prenose. A čo si mám pomyslieť o človeku, ktorý ich verejne šíri? Že má právo na svoj názor? Prečo ma potom karhá za ten môj? A ešte z pozície sily? Parlament je u nás predsa najvyšší zákonodarný orgán. Alebo je ním už zase ústredie nejakej politickej strany?
V tomto slova zmysle je teda predseda parlamentu v mojich očiach boľševikom, či sa mu to páči, alebo nie. Horšie však je, že aj u seba pozorujem tieto tendencie. Toto pokúšanie. Aj ja by som chcel mať na zložité otázky jasné odpovede. Najradšej hneď. Aj ja by som chcel svoj názor povýšiť na jedinú a všeobecne akceptovanú pravdu, najlepšie rovno historickú. Aj ja by som chcel byť chlapec, čo sa všetkým páči. Hoci len na jeden deň byť miláčikom všetkých. Najmä keď som im tak veľakrát povedal, čo chceli počuť. O slobode, ktorá bez mise šošovice nemá veľkej ceny, napríklad. Bez ohľadu na to, že sa citovaný klasik obracia v hrobe. Veď on ma už voliť nemá ako, čo tam po ňom.
Školenia odrazu
Keď som sa v uvažovaní nad tým, čo všetko naše reči prezrádzajú o tom, kým vlastne sme, dospel až sem, spojilo sa mi nespracované narábanie rečníkov so slovníkom totalitného myslenia, boľševického podvedomia a manažérskeho školenia s dávnejšou úvahou o tom, že našinec radšej napodobní prevzatý vzor, než by sa pokúsil naformulovať vlastný. Dá si postaviť vilu, ktorú mu namiesto architekta navrhne nejaký známy s diplomom stavebného inžiniera podľa MMS-ky z dovolenky, len aby ušetril. Čo o rečníkovi prezrádza používanie slovného spojenia „nezodpovedná hŕstka intelektuálov"? Čo o ňom prezrádza záľuba v oslovovaní prítomných ako „centier excelentnosti"? Z akého kvasného súdka sú tieto rečnícke skvosty? Prezrádzajú zarytého boľševika a čerstvého absolventa manažérskeho školenia odrazu. Naučil sa už poučku, ale ešte nevie, čo s ňou. Rozmýšľa a koná ako človek, ktorý si myslí, že Pytagorova veta bola vymyslená pre rozmiestňovanie štvorcov do trojuholníka. Alebo pre týranie školopovinnej mládeže.
To, že je v našom predsedovi parlamentu kus boľševika, nie je žiadna hanba. Je to súčasť našej minulosti. Je v každom z nás, ktorí sme ho stihli nasať zo zeme, vzduchu, materského mlieka a vzdelania. Je tam aspoň ako odstrašujúci príklad, ak už inak nie. Je ho v nás ešte veľa. Nezatvárajme pred tým oči. Nemcom holokaust otrepávame o hlavu, až sme z toho sami unavení. Len s vlastnými démonmi sa nám nedarí vysporiadať. Sme nedospelí. Zakrývame si oči a voláme - ja tu nie som, ja tu nie som, keď sa hovorí o našej vlastnej minulosti. Tento hendikep zdedia po nás aj naše deti. Budú sa s tým musieť vysporiadať, ako sa Západ musel vyrovnať so svojím koloniálnym obdobím. Nepomôže nám tváriť sa, že sa nás nepekné z našej histórie netýka. Nikto to za nás nevybaví. Ak to neurobíme, ostaneme občiansky nedospelí. Frustrovaní sami zo seba. Naveky nás bude fackovať nedostatok suverénnej tvorivosti. Nedostatok odvahy kriticky myslieť. Nedostatok vytrvalosti nápady rozpracovať. Dotiahnuť veci. Presvedčiť perfekcionistov, že dobre odvedená práca nemusí byť u nás zázrakom.
Nedostatok sebavedomia pochádzajúceho z rešpektu k práci iných. Neochota prevziať na seba diel osobnej zodpovednosti aspoň za seba samého a svoje činy, ak už nie taký ten trošku nadosobný, čo by presahoval moje privátne záujmy.
Étos víťazstva
Mal som to šťastie, že som minulý týždeň bol aj na stretnutí s mladými ľuďmi, na ktorom zazneli slová, ktoré potešili už len tým, že zazneli verejne. Ak mal november 1989 v sebe zakódovaný étos víťazstva nenásilnou cestou a konsenzom a priniesol hodnoty, akými sú sloboda a pluralita, étos dneška je napĺňaný pojmami každodennosť, vytrvalosť a zodpovednosť.
Teda nie nespochybniteľná a neochvejná vláda väčšiny nad všetkými, ale verejná služba záujmom každého občana. V právnom štáte. V tejto verejnej výzve, ktorá zaznela od mladých ľudí - a nebolo ich zopár, boli ich stovky, tam, v tej chvíli, na tom zhromaždení, bolo už boľševika tak málo, že sa proti nemu ohradzovať ani neoplatí. Na druhej strane - títo mladí ľudia by to nikdy neurobili. Ešte totiž nedorástli do postavenia, žeby im nejaký bohapustý populista potreboval do očí opakovane a nedôstojne kurizovať vyhlasovaním, že sú centrami excelentnosti. Tie sa jednoducho schádzajú inde. Taká je teraz sezóna, dvadsať rokov po novembri. Rozdelená. Koľkokrát ešte, kým dospejeme? Lebo z boľševizmu treba vyrásť. Vykričať sa z neho totiž nedá.
Silvester Lavrík (1964)
je dramatik a režisér. Žije v Bratislave a Bánovciach nad Bebravou. Je riaditeľom Rádia Devín. Vydal zbierky poviedok Allegro Barbaro, Zlodeji, Perokresba, monodrámu Villa Lola, zbierku hier Hry.
