Priznám sa, prvé hodiny tohtoročného 17. novembra som mal pocit, že toho Novembra je trochu veľa. Zo všetkých médií, zo všetkých novín, zo všetkých televízií, zo všetkých strán (a to doslovne, v straníckom zmysle tohto slova) sa na nás valili spomienky, svedectvá, výpovede, analýzy, názory, kritiky, úvahy... A, samozrejme, nielen inšpirácie, ale aj konšpirácie.
Potom som sa do toho prúdu ponoril - a zrazu bola polnoc, ani som nevedel, ako preletel onen deň. Zo šumu televíznych obrazoviek sa vyzrnila pravda a svedectvo o hľadaní pravdy, o odvahe i rozvážnosti, ktorá bola niekedy iba zamaskovaným opatrníctvom, o priamosti i taktizovaní, o zomknutí i zamknutí sa. O davoch, v ktorých nevládla davová hystéria, ale solidarita.
Uvedomil som si veci, ktoré som si predtým nevšimol, alebo som na ne zabudol. Napríklad to, že nikdy doteraz naše národy nevyrobili toľko spoločensky užitočného produktu ako v dňoch štrajku, keď sa nepracovalo. Že hoci sme každý boli v tých zástupoch nezbadateľní a nahraditeľní, záležalo na každom z nás. Že spoločenský vývoj má svoju logiku a zákonitosti, že spoločenské procesy sú niekedy ekvivalentné tým chemickým, ale že chémia svetového diania závisí aj od prísad, čo do kotla prisadíme my. Žasol som, ako pre nás niektoré javy neboli očividné a rukolapné (pád Berlínskeho múra). A nešlo mi do hlavy, ako nám stále nejde do hlavy, že sme sa o to pričinili my všetci, každý v miere, akej bol schopný a ochotný.
