Cech

Hoci, v tých časoch sa už pravdepodobne od tesárskeho cechu oddelili stolársky (Kristus bol tesár, ale je zachytený v situácii, keď robí stôl), čo mohlo byť jedným z dôvodov, prečo tesári stratili významnejšie postavenie a splynuli s cechom murárov. Na dátumy a historické súvislosti by ste sa ma márne pýtali, v tomto smere som úplný analfabet a priznávam to, čím túto úvahu presúvam do sveta metafyziky. Tak, alibi by som mal. Poďme na vec.

Pri mojich návratoch do Bratislavy po dlhom čase som si vždy zrazu pri prechádzke mestom uvedomil, koľko je tu skvelej kamenárskej a murárskej práce. Ako dokázali kedysi ručne okresávať kameň do tak presných polôh a profilov, akoby to robila fréza??? Alebo taká tehlová budova Gymnázia na Vajanského nábreží. Prešpekulovane dvojfarebná (dva typy tehál), prešpekulovaného tvaru, s mnohými profilmi a klenbami. A žiadny priestor na to, že niečo zakryje omietka (tam sa oprie skriňa). Neviem, ako si tie tehly prirezávali, keď nepoznali flexku a diamantový kotúč?

Murári robili vždy trvanlivé veci. Vychádzalo to z povahy ich materiálu. Ak chceli tesári urobiť niečo trvanlivé, museli si vyberať kvalitnejšie drevo, napríklad dub. A hlavne, murári robili veci, ktoré boli na očiach. Ktoré bolo vidno! Zatiaľ čo tesár, aj keď urobil veľmi zložitú konštrukciu kostolného krovu, následne sa zakryla a bolo. Pri týchto stavbách bol tesár vždy len sluha, ktorý vyrábal debnenia na klenby (čo sa po použití vybrali) a konštrukcie krovov a vežičiek (ktoré sa následne zakryli).

Je to podobné ako dnes, keď mi niekto povie, že robí tesárčinu, a pritom robí len šalovanie na betónové vence, alebo debnenia na betónové piliere.

Na druhej strane je drevo v tejto funkcii nenahraditeľné. Dokáže ho síce čiastočne nahradiť oceľ, ale len čiastočne. Inak nemá konkurenciu.

Podobne to bolo aj v minulosti. Ani jedna významná kamenná konštrukcia (kostol, most, dom) sa neobišla bez zručného tesára a bez drevenej konštrukcie, ktorá musela mohutné kamenné klenby podržať až do momentu, keď sa uzavreli sami do seba (dnes do momentu, kým betón nestuhne). A tá nádherná a dokonalá konštrukcia s premysleným systémom povoľovania (kliny a liatinové hrnce s pieskom, na ktorých stáli stojky) sa následne rozobrala a možno použila ešte raz. Možno dvakrát. Koho dnes napadne pri pohľade na Karlov most, že tam pri stavbe musela byť??? S kolami zarazenými hlboko do dna Vltavy? Každý obdivuje len kamenárov a murárov. Priemerný turista na Karlovom moste dokonca možno len sochárov. Akoby most bol niečím samozrejmým a sochy výnimočným. Pf!

Mne osobne je vždy veľmi ľúto, keď sa drevená konštrukcia neprizná alebo zakryje. Najviac sa mi páči holá. Pekne sčapovaná, uzavretá sama v sebe, pevná a prísne organizovaná spleť priamok. Hneď ako sa na ňu dá nejaký plášť, zrazu akoby stratila svoju trojrozmernosť a stane sa plochou. Len rozvinutým plášťom objemového telesa.

Z tohto hľadiska je najdokonalejšia stavba pergola. Z duba alebo agáta. Ktorá obrastie nejakou popínavou rastlinou. Kamarát Zajko takú urobil. Ako stojky použil rázsochy, ten úplne najprimitívnejší a pekný spoj. Budem sa musieť ísť na ňu pozrieť o pár rokov, keď zarastie.