ch štátov“. Jeho kolega Palko znovu zopakoval, že KDH podalo svoj návrh preto, lebo „zvrchovanosť SR bola narušená“ maďarským zákonom o zahraničných Maďaroch, a že poslanci, ktorí nepodporili ich zákon, dokázali svoju „neschopnosť pozerať sa na SR ako na suverénny štát“. Predstavitelia KDH tým v rozpätí krátkeho času už druhýkrát dokázali, že sa ich chápanie zvrchovanosti veľmi priblížilo k takému chápaniu suverenity, aké je príznačné pre obe národné strany a militantnejších poslancov HZDS.
Zákonodarný orgán Maďarskej republiky zjavne konal v rozpore s duchom i literou európskych štandardov, keď prijal normu, ktorá sa dotýka občanov SR, bez toho, aby sa usiloval o súhlas Slovenska so zákonom. Európska komisia to už neraz Maďarsku vyčítala a pripomenula, čo od Budapešti očakáva - že „zákon bude aplikovať v dohode so susedmi“. Jednostranný krok susedného štátu však nemá následky, ktoré by oprávňovali záver, že „zvrchovanosť SR bola narušená“. V priestore, ktorý je vymedzený našimi štátnymi hranicami, ešte stále nepôsobí iná moc ako moc vykonávaná orgánmi SR. Maďarský zákon na území SR neukladá našim občanom žiadne povinnosti, ale vytvára predpoklady, aby sa tým, ktorí o to majú záujem a splnia podmienky, poskytli určité práva. Ak by na to Slovenská republika reagovala podľa zákona KDH a rozpustila by združenie národnostnej menšiny odvolaním sa na verejný záujem, konala by s rizikom, že porušuje ústavné práva svojich občanov. Demokratický štát a demokratické strany sa snažia také riziko zredukovať na minimum. Štáty a strany, ktoré hovoria, že zo všetkého najdôležitejšia je pre nich zvrchovanosť štátu, považujú toto riziko za druhoradé. V latentnom spore suverenity a ústavných práv sa KDH priklonilo na stranu „zvrchovanosti“. Tak ako SNS, P SNS a HZDS. Čo je príliš vážne na to, aby to bolo smiešne.
