Keď sa v závere filmu R. Attenborougha pýta hinduistický predstaviteľ Gándhího, držiaceho hladovku na protest proti moslimsko-hinduistickým bojom a pogromom, ako má odčiniť svoj zločin - vraždu moslima, Gándhí mu odvetil, aby si osvojil moslimské dieťa bez rodičov a vychoval ho v moslimskej viere. Nie je vylúčené, že onen Hind tak učinil, lebo na živote Gándhího záležalo Indom viac ako na mnohom inom. Chodiť si po pohoršenie do vzdialenej minulosti či problematiky azda ani netreba - na adrenalín niektorým z nás stačí pár tisíc korún pre vzdelávanie detí v jazyku nie práve štátnom.
Na Blízkom východe obe spoločenstvá, izraelské aj palestínske, denne prekračujú rubikon, spoza ktorého bude návrat k mierovému spolunažívaniu veľmi ťažký. Mŕtvi medzi civilným obyvateľstvom sú na oboch stranách, ako na sínusoide sa striedajú vinníci a obete a každým dňom rastie počet zasiahnutých, a teda aj potenciálnych pomstiteľov. Návrat do minulosti - hľadanie prvotného vinníka či hriechu - nemá zmysel, dohoda oboch znepriatelených strán na spoločnej identifikácii viny a trestu je nemožná. Akú-takú nádej dáva len pohľad do budúcnosti (navrhovaný variant územie za mier), hoci dnešok vyzerá ako bez nej. Dlhodobé obchádzanie dvoch kľúčových otázok Blízkeho východu - nejestvovanie samostatného palestínskeho štátu a teroristické akty odporu - dopadá aj na súčasníkov v USA a Európe, ktorí majú záujem tieto problémy úprimne riešiť. Zásah zvonka a nastolenie prímeria sa zdajú skoro ako nevyhnutné - bipolárny svet minulosti pomohol udržať NATO a Varšavskú zmluvu (a obe Nemecká) na uzde a pred obojstranným zničením.
