Po prelomových voľbách roku 1998 SDKÚ zradila dôveru mnohých voličov. Dnes ju nemá a musel by sa stať zázrak, aby ju vo svojom dnešnom personálnom zložení získala späť. V roku 1998 to boli vysoko nadpriemerne voliči z Bratislavy, Banskej Bystrice, Košíc a pár ďalších miest, ktorí rozhodli o porážke mečiarizmu a posadili Dzurindu do premiérskeho kresla.
Nasledujúce roky boli rokmi technokratických úspechov a morálnej katastrofy. Napriek nej mohli po voľbách v roku 2002 chlapci z SDKÚ ešte veselo spievať „Aj tak sme stále frajeri". Ich aroganciu im voliči spočítali až v roku 2006. Niet pochýb, že to zopakujú aj v roku 2010.
Podvedené kraje
Nikoho Dzurindova partia nepodviedla sprostejšie ako svojich voličov v Banskobystrickom, Košickom a Nitrianskom kraji. Osem rokov boli tieto kraje brutálne investične diskriminované. Kým vláda SDKÚ liala miliardy a miliardy do tunelovačiek na Kysuciach či Branisku. Dzurinda, Mikloš a ich poskokovia na ministerstve dopravy vedeli až príliš dobre, že existuje nie o desiatky, ale o stovky percent ekonomicky a sociálne efektívnejšia alternatíva diaľničného spojenia západu s východom a juhu so severom krajiny.
Ich korupciou zaváňajúca politika vo veľkej miere rozhodla o tom, v akom sociálno-ekonomickom stave je dnes východná a južná polovica krajiny. Dlhých 30 rokov budeme splácať dlhy, ktorými dnes krajinu po uši zadlžuje Ficova vláda: cestu k tomuto grobianskemu zadlženiu krajiny vydláždila práve SDKÚ.
Dnes už chlapci z SDKÚ frajermi nie sú. To, čo získali, keď sedeli pri válove, im už nikto nevezme, taký je veľký konsenzus slovenských politických strán a oligarchov pri moci. Tí, čo sa dostali aspoň do Národnej rady, užívajú si poslanecké privilégiá, „pôžitky" i hrejivú pozornosť médií. Z frajerov sa však stali fackovací panáci novej moci, bezmocní svedkovia demontáže toho, o čo sa osem rokov usilovali, prípadne závistliví pozorovatelia miliárd tečúcich z eurofondov a štátnych kontraktov do vreciek iných. Fackovací panáci bez nádeje na zmenu a bez vnútornej sily zmeniť sa.
