Máme za sebou šnúru osláv novembra, pestrú a „rozdelenú", ako sa na Slovensko patrí. Všeobecne sa táto „rozdelenosť" vnímala ako čosi absurdné. Lenže čo už s výročím, ktoré pre jednu časť občanov znamená oslobodenie, pre druhú pokorenie a tretia si ho ani nevšimla. Potom je ambivalentnosť osláv-neosláv celkom prirodzená.
považujú za puč, sa predpokladá, že ho budú ako štátny sviatok rešpektovať.
Takže, „rozdelené" oslavy sa konali v krajine, kde si premiér november nevšimol a predseda parlamentu už dávnejšie kdesi vyhlásil, že práve vtedy kachličkoval kúpeľňu, aby napokon v predvečer „jubilejného" 17. novembra v týchto novinách napísal: „November ma zastihol v zariadení národného výboru, kde sme žili diskusiami o budúcnosti. Nočný bar a diskotéka, vtedy azda najmodernejšia v republike, priťahovali stovky, najmä mladých ľudí."
A tak sa v slovenskej stolici slávilo na Hrade i v podhradí; v novom Národnom divadle galaestrádne, v mestskom divadle proeurópsky konferenčne a v historickej budove SND s Václavom Havlom. Toto sa mi naozaj páčilo. Jedni sme nerušili druhých, každý sme si štátny sviatok oslávili „medzi svojimi". Pluralita bola predsa jedným z ideálov novembra 1989 a po dvadsiatich rokoch sa tu udomácnila aj v praxi. Dostal som pozvánku od Pašku na oslavu a dve recepcie, ale radšej som šiel s Havlom a s priateľmi do historického SND a potom do krčmy. To nie je ignorancia, súdruhovia, to je prejav a možnosť slobodnej voľby.
