Počas volieb mám vždy zriedkavú príležitosť navštíviť smutné zdravotné strediská, melancholické detské škôlky a druhé poschodia opustených mestských úradov. Dvere trieskajú ako činely, cez okná ťahá nehorázny prievan a v použitých šálkach od kávy uschýna sós.
Uprostred deväťdesiatych rokov som raz volil aj na Starých horách, kde som šokovaným pracovníkom nechutne pokazil stopercentné víťazstvo HZDS a spôsobil rozzúrený výstup miestneho starostu voči nevinnej Marike či Žofke, ktorá svojou benevolentnosťou túto nehoráznosť dopustila.
Myslel som si, že depresívnejšie sa už voliť nedá. Kruto, osudovo som sa mýlil. V sobotu ráno 28. novembra 2009 som o desiatej zastal pred bratislavským Istropolisom s tým, že idem využiť svoje právo, ktoré považujem priam za občiansku povinnosť. Zažil som zrejme najdepresívnejšie voľby v celých dejinách tohto aktu, vymysleného rozmaznanými Grékmi kedysi dávno pred naším letopočtom aj pred vynálezom Facebooku.
Nápis Masážne kreslá ma navigoval dovnútra budovy a pripomínal kampaň, v ktorej sa masírovalo neúrekom. Otvoril som neuveriteľne ťažké dvere s nápisom Vchod a pravou nohou som nechtiac na dva metre odkopol šálku plnú kávy.
„Tu nie je vchod!" zrevala na mňa pokladníčka. Najprv som si myslel, že som sa ocitol uprostred magrittovskej hry - poznáte to, obraz, na ktorom je fajka a zároveň nápis Toto nie je fajka.
„Ďalší, čo došiel voliť," povedal sklamane skladník, mávol rukou a ďalej sa venoval vykladaniu čižiem z obrovských károvaných tašiek, ktoré sa stali trhovým symbolom kovbojského kapitalizmu východnej Európy.
