Idú Vianoce, tak sa priznám, že čo sa týka jedla a pitia, som v podstate gurmánom. A niekedy dosť obetavým. Boli časy, keď som bola ochotná za dobrým pstruhom a bielym vínom cestovať do Olomouca a priznám sa, že Pizzeria Don Camilio v Grazi ma očarila podobne ako hrad na skale.
V podstate som rasista, lebo pre Indov slovo rasa označuje a znamená chuť. „Pocit, ktorý má človek, keď vníma jedlo, keď ho pred neho položia, keď sa ho dotýka, keď ho berie do úst, prežúva, miesi, vychutnáva a prehĺta. Rasa znamená aj šťavu, to, čo sprostredkúva chuť, čo je jej nosičom. Šťavy pri jedení pochádzajú z jedla aj z tela. Slina nielen zmäkčuje jedlo, ale tiež roznáša chute. Rasa je zmyslová, bezprostredná, skúsenostná. Rasa je aromatická. Rasa napĺňa priestor, spája vonkajšie s vnútorným. Jedlo sa aktívne dostáva do tela, stáva sa jeho súčasťou, pôsobí zvnútra.“
Preto Indovia jedia rukami, aj chuť vlastných prstov dotvára výslednú rasu. A preto ja dodnes rada píšem perom - rukou na papier. Je to jednoducho iná chuť, ako keď pozeráte na obrazovku a klepkáte. A najmä si to môžete vychutnať kdekoľvek, trebárs na kopci nad mestom – len vytiahnete kus papiera alebo malý zošit a pero. Pokojne aj postojačky.
Ale časy gurmánstva a vychutnávania môže človek vychutnať, len ak sa striedajú s časmi „koláčov z duše“ (Soul cakes, soul cakes). To sú tie, ktoré prinášajú tuláci a žobráci. Ponúkajú jablkové, hruškové, slivkové aj čerešňové.
