Pozerám sa z okna na zanedbané trávniky na našom sídlisku, ktoré aj napriek tomu svietia sýtou zelenou farbou, a je mi jasné, že tento rok snehuliaka tak skoro stavať nebudem. Navyše, stavať snehuliaka nie je len tak. Zatiaľ čo deti stavajú snehuliaka samy pre seba, dospelí ich zväčša stavajú pre svoje deti.
Ale občas sa nájde veľký muž alebo veľká žena, ktorí si snehuliaka vygúľajú tiež iba pre seba. Títo jednotlivci patria medzi odvážnejších ľudí, ktorí vedia od predstáv prejsť k činom a neuvažujú nad tým, čo si o ich podivnom správaní myslí okolie. Nezdvihnú placho zrak a skúmavo neprebehnú po oknách paneláka, aby zistili, koľko nechápavo krútiacich hláv sa ukrýva za záclonkami.
No stratení ešte nie sú ani všetci dospelí, ktorí o stavaní snehuliakov iba snívajú a so zatvorenými očami si v obývacej izbe predstavujú, ako by na snehovej pláni ukladali jednu veličiznú guľu na druhú a do stredu tej tretej zasunuli mrkvový nos. Zaiste postačí, ak sa v príhodnej chvíli celkom anonymne pridajú ku skupinke detí a takto nepozorovane si medzi nimi postavia svojho prvého dospelého snehuliaka.
Stratené nie sú ani tie deti, ktoré vo chvíľach, keď iné deti unavené zo stavania snehuliakov popíjajú po dobre vykonanej práci v detskej izbe teplý čaj, presnými kopmi odpozorovanými z bojových filmov odrážajú snehuliakom hlavy a potom zvyšky tiel premenia na kopy nič nevraviaceho snehu.
