Asi pred dvoma rokmi obletela svet správa, že ľudský mozog vie plynule správne prečítať aj súvislý text, v ktorom sú všetky slová napísané s poprehadzovanými písmenami, stačí, že prvé a posledné písmená slov sú na svojom mieste. Dobre sa na to pamätám, pretože sa mi podarilo prečítať spomínanú správu a vôbec som si nevšimla, že písmená sú poprehadzované.
Tieto nové skúsenosti súvisiace s ľudskou mysľou nepriamo podporujú tie názory na jazyk, v rámci ktorých jazyková forma nie je až taká dôležitá na to, aby sme si navzájom porozumeli. Slovenčina teda môže dosť dobre fungovať aj bez rozlišovacích znamienok, bez korektného písania mäkkého i a ypsilonu, veď o čom je reč, pochopíme aj bez toho.
Toto všetko síce platí, ale, domnievam sa, iba na pozadí slušne zvládnutej formy. Uberať môžeme, ak máme z čoho. Ak nám totiž naozaj záleží na tom, aby boli naše e-maily a príspevky v internetových diskusných fórach zrozumiteľné, vety a slová písané bez znamienok modelujeme trocha inak ako v prípade uplatňovania všetkého, čo k slovenskému pravopisu a k slovenskej gramatike patrí. Bez tejto kontrolnej operácie v mysli nemáme nijakú záruku, že znaky, ktoré nahádžeme, budú dešifrované a interpretované správne.
S podceňovaním jazykovej formy, ktorá sa, žiaľ, rozširuje a preniká aj do syntaxe, súvisí isté nebezpečenstvo. Je ním uspokojenie z približnosti významu.
Nedávno mi jeden spolupracovník povedal, že text má význam iba ako celok, že jednotlivé vety sú „o ničom". Obhajoval tým vety zo slovenského prekladu cudzojazyčnej publikácie, z ktorých mnohé mali, čo sa týka zrozumiteľnosti, podobný charakter ako nasledujúca:
„Väčšina ríš bola výsledkom dobytia bojovných kmeňov z vonkajšieho okraja ázijských a stredozemných civilizácií."
