Začína sa to vo výťahu. Pani v svetlom kabáte stlačí páčku. Do výťahu o chvíľku nastúpia chlapec s otcom. Chlapec stisne gombík a podá ruku otcovi. Odídu z budovy, ocitnú sa na nejakom bezútešnom predmestí, syn pri chôdzi z nudy brnká rukou po plote, ktorého sa o ďalšiu chvíľku chytí tínedžer.
Na druhej strane plota stojí jeho priateľka. On jej na rozlúčku podá ruku cez plot. Priateľka sa ponáhľa na metro. Ako putuje vagónmi, v každom sa pridrží tyče. Jednej takej tyče sa chytí ďalší neznámy muž v strednom veku, ktorý si chvíľku v bistre kupuje kávu a nezabudne vtisnúť čašníčke bankovku do dlane.
Pacient 0
To je dej osvetového videa Umývanie rúk, ktoré je súčasťou akcie My verzus vírusy. Všetci majú do činenia so všetkými, tak znie posolstvo, hoci aj prostredníctvom vírusu, ktorý si navzájom odovzdávajú.
A je to naozaj nepopierateľný fakt: ak sa zajtra nakazím prasacou chrípkou, stanem sa súčasťou dlhej ľudskej reťaze, ktorá sa začala v Mexiku, v mestečku, La Gloria, štát Veracruz, predpokladaným pacientom 0, päťročným Edgarom Hernandezom.
Každý je spojený s každým, otázka je len, ako máme k sebe ďaleko a ako definujeme stupeň prepojenia. Som už tým pádom spojený s človekom, ktorý vo výťahu stlačí ten istý gombík ako ja?
Myšlienka, že všetko so všetkým súvisí, nie je nová. A nie je ani vždy príjemná. Nie je v nej obsiahnuté čosi zásadne paranoidné? Tušíme síce, že sme s každým človekom spojení, ale nevieme ako. Či konkrétnejšie: neviem, kto ma najbližšie nakazí prasacou chrípkou. Táto neistota zrejme môže za to, že novú chrípku vnímame hrozivejšie, než aká v skutočnosti je. No či existuje „prasacie chrípkové sprisahanie"?
Sociálne siete samy osebe nemajú v sebe nič paranoidné, ale paranoja ponúka jednotlivcovi východisko z nezmerateľnosti intenzívne hustnúceho globálneho prepojenia. Než sa stať bezmocnou obeťou vírusu (klimatickej zmeny, finančnej krízy, medzinárodného terorizmu), ktorého jediný cieľ spočíva v tom, že sa v tele hostiteľa bude sám reprodukovať, a tak nevedomky profituje zo zmenšovania sveta, než byť vydaný napospas súvislostiam, o ktorých strácam prehľad a ich následky sa mi javia ako náhodné, a práve tým ma desia, chcem byť radšej súčasťou plánu, ktorý je proti mne úmyselne namierený. Takto tu mám protivníka, a s protivníkom môžem bojovať alebo sa mu vyhnúť. Mierni to strach.
Tajné miesta
Keď dnes zadáte do vyhľadávača „prasacia chrípka" a začítate sa do rôznych blogov, fór či komentárov na túto tému, môžete získať dojem, že počet konšpiračných teórií rastie rovnako rýchlo ako prípadov ochorení. Ešte ako-tak presvedčivo znie tvrdenie, že ide o pandémiu zrodenú v kanceláriách, keďže Svetová zdravotnícka organizácia kritériá pandémie uvoľnila a bez toho by žiadna pandémia nebola.
Vystupňovaním tejto tézy je predpoklad, že Svetová zdravotnícka organizácia za to dostala peniaze a že farmakologický biznis vírus z Mexika a Spojených štátov ďalej šíri, respektíve bráni opatreniam proti jeho šíreniu tak, aby Svetová zdravotnícka organizácia mohla biť na poplach. Alebo že farmakologický priemysel a/alebo tajné americké vládne miesta vírus laboratórne vypestovali a potom rozšírili (keď zistili, že na bojovú látku sa nehodí, ale zasa že sa na ňom dá dobre zarobiť).
Súčasťou sprisahania je, pochopiteľne, aj očkovanie. Farmakologický priemysel nás všetkých zneužíva na pokusné králiky, tak ako začiatkom deväťdesiatych rokov amerických vojakov v Iraku. Tým údajne na zosilnenie účinku primiešavali do očkovacej látky proti anthraxu tajnú prídavnú zložku squalen, ktorá potom údajne vyvolávala záhadný syndróm vojny v zálive" (čo bolo už zasa medzičasom vyvrátené). A každý milovník konšpiračných teórií musel zvýsknuť od radosti pri informáciách, že v sére sú nanočastice (nie sú), mikročipy, ktoré sa vám dostanú do tela injekčne (ani tie tam nie sú). A znovu a znovu pripomínajú očkovaciu kampaň v Spojených štátoch v sedemdesiatych rokoch, u ktorej sa nakoniec ukázalo, že očkovanie bolo zbytočné - 400 miliónov ľudí bolo imunizovaných proti chorobe, ktorá nikdy neprepukla, pričom niekoľko stoviek ľudí pravdepodobne v dôsledku očkovania, ale možno aj nie, ochorelo na zvláštnu nervovú paralýzu a približne dva tucty ľudí na túto chorobu zomreli.
Zas Amerika
Zdrojom a prekladiskom všetkého zla je zasa raz Amerika, čo nám zasa pripomína oných krehkých mimozemšťanov, čo na lietajúcich tanieroch už vyše päťdesiat rokov tajne navštevujú Spojené štáty, raz aby nás všetkých vyhubili, inokedy aby nás uchránili pred tým, že sa ideme hubiť sami, ale ešte nikdy ich nenapadlo pristáť niekde v Belgicku či Sasku.
Aj komplot farmakologickej mafie vnímame ako americký. Že by to bola náhoda, že neďaleko chatrče chúďaťa Edgara Hernandeza v La Gloria je ošipáreň americkej farmy Smithfield Foods? Všetci sa v tom vezú spolu s farmakologickými firmami: prečo by sa mala očkovacia látka kupovať od amerického koncernu, prečo si ju nevyrábame sami? Ibaže výrobcom pandemrixu, látky používanej v Nemecku, je britská firma, prídavné látky sa miešajú v Belgicku a antigén je vypestovaný v Drážďanoch.
Medzi potenciálnymi príjemcami očkovacej látky to vrie. „Bezo mňa!", „Moje rameno nedostanete!", píšu na internete, ako keby bolo toto očkovanie povinné. Praví paranoici sú rezistentní na terapiu, pretože každý, kto sa snaží presvedčiť ich argumentmi, je tým pádom odhalený ako nepriateľ.
Proti strachu
Paranoik chce odpoveď, len jednu. To, že koncerny chcú maximalizovať zisky, ale že vírus by aj napriek tomu mohol byť nebezpečný, v jeho predstave neexistuje. Ale skutočnosť je komplikovaná, na jednu otázku možno existuje viac ako jediná odpoveď a s týmito odpoveďami sa otvárajú nové otázky. „To už teraz musí každý vedieť sám," povedal nedávno jeden odborník v rozhlasovom interview na otázku, či očkovať, alebo neočkovať. Vieme, že vírus sa šíri po celej zemeguli. Nevieme, ako sa mení, a nevieme ani to, aké vedľajšie účinky by mohlo mať očkovanie. Svet je priveľký a zároveň primalý. Vieme, že všetko so všetkým súvisí, ale nevieme, čo príde.
Za starých čias pomáhali proti strachu z neznámeho príbehy. Odkiaľ sa vo výťahu vzala žena v svetlom kabáte, prečo chlapec, ktorý je už vlastne na to príliš veľký, chytá otca za ruku? Zostanú tí dvaja, čo sa lúčili cez plot, spolu, a prečo sa predavačka v coffee shope díva tak potuteľne - žeby niečo vedela? Muž, čo si v osvetovom spote ministerstva zdravotníctva kúpil kávu, potom vyjde na ulicu, vezie sa pohyblivými schodmi, nakoniec vojde do kancelárskej budovy a na toaletách si umyje ruky. Ale v budove niet živej duše, je taká prázdna, že človeku nechtiac napadne, že tam predsa tú ruku ani nemá komu podať.
Norbert Zähringer (1967) je spisovateľ a publicista. Žije v Berlíne. Vydal romány So (Tak), Als ich schlief (Keď som spal) a Eine von vielen (Jedna z mnohých).
Autor: Norbert Zähringer
