Sú krajiny - takzvané normálne a štandardné - kde si môžete nastaviť hodinky podľa televízneho vysielania. Keď viete, že ten a ten program sa má začať o tej a tej hodine a minúte, tak sa presne vtedy aj začne. Ak niekedy náhodou a celkom výnimočne nie, tak sa za omeškanie slušne ospravedlnia.
Ale sú krajiny - a nie takzvane, lež fakticky bordelárske krajiny, napríklad Slovensko celkom určite - kde sa takmer nikdy program v televízii nezačne v tom čase, aký je uvedený v programe. A je jedno, či v štátnej (pardon: verejnoprávnej), alebo v niektorej zo súkromných. V každej si začínajú, kedy chcú. Respektíve kedy im to posuny spôsobené rozličnou a zrejme neplánovanou dĺžkou reklamných blokov dovolia. Lebo reklama má vždy prioritu! Najúsmevnejšie je, keď po reklamných šotoch nasleduje ešte „predtočená" vlastná reklama na ďalšiu reláciu, a bodrý hlas vás o 23.15 pozýva sledovať film, ktorý sa vraj začne presne podľa programu o 22.45 (a on sa napokon začne až po polnoci). To nie je absurdný humor, to je opovrhovanie divákom; celkom bezočivo vám dávajú najavo, že si z vás robia dobrý deň.
Ale toť v nedeľu som si zapol televízor okolo obeda. Bolo po županských voľbách, takže nasledovala debata o nich; a čuduj sa svete, začala sa na minútu presne. Debatovali dvaja podpredsedovia politických strán - Smeru a SDKÚ - Boris Zala a Ivan Mikloš. Keďže som vyrástol na rakúskej televízii ORF a politických debatách v relácii Club 2, nevychádzal som z údivu.
Obaja „diskutujúci" páni mi dávali jasne najavo - a, samozrejme, všetkým, ktorí ich „debatu" sledovali so mnou - že sme úplní idioti. Oni totiž zásadne neviedli dialóg, nediskutovali slobodne a tak, ako debatujú normálni ľudia, ktorí si vymieňajú argumenty a usilujú sa nimi presvedčiť nás aj partnera o svojej pravde. Každý z nich si len tvrdohlavo opakoval niekoľko tých istých viet, fráz a „argumentov" (jeden z nich opäť a opäť až do omrzenia ukazoval ten istý obrázok s tým istým komentárom); obaja sa nielen tvárili, ale aj správali tak, akoby partnera vôbec, ale vôbec nepočúvali. Miestami dvaja matadori simultánne húdli každý svoje, chŕlili slová a vety súčasne, ale to už bolo vlastne jedno, lebo opakovali stále to isté, čo ste ich predtým počuli hovoriť sólo. Správali sa tak, akoby mali spoločného mediálneho trénera, ktorý ich dlho cepoval, aby ani za svet nedovolili partnerovi pred televíznou kamerou prehovoriť.
