Dávno, dávno, kde bolo, tam bolo, aj u nás bolo, sa poniektorí, i talentovaní veršotepci korumpovali a aby mohli žiť, nahovárali si službu ľudu, národu, národom a hlavne strane, lebo jediná strana, z ich pohľadu, vedela, čo je dobré. Použiť umelcov našepkali, ba prikázali našim komunistom z Moskvy.
- A čo je toto, vaše blahorodie? - ukázal komisár pre umenie socialistickoreailistické práce štátnych pisárov.
- Hnoj, odvrkol generalissimus jazykovedec jednoznačne. Ale môže byť užitočný, dodal.
Z ód na Stalina a na zväzácke košele a im podobných sôch a obrazov vykvitla burina. Ak i po oslavných opusoch úroda uschla, zmokla alebo ju zožrali myši, bolo treba pochváliť múdrosť strany o to viac.
Už dvadsať rokov politici umelcov nepotrebujú. Básnia si o sebe a pre seba. Nie je to poézia, skôr táranie, ale na prilepšenie si k platu štátneho úradníka či poslanca stačí. Nie sú v tom všetci, sú i takí, ktorí sa starajú o prilepšenie občanovi. Ale ak by dnes básnik napriek očakávaniu predsa len navštívil niektorého z tých, ktorí sa nazdávajú, že sú mocní a ponúkol svoje služby, počul by: „Neviem, o čom hovoríš. A načo?"
Už dlho sa slovenská poézia nemusí skláňať pred funkcionármi, stranami, vydavateľstvami. Medzitým vzniklo dosť hodnotného. Kto chce, môže si vybrať. Pre tvorcov literatúry by uvoľnenie k slobode bola takmer pohoda, keby nezostala starosť o obživu.
