Nosiť pioniersku šatku a zúčastniť sa zberu papiera. Neskôr zívať na schôdzach československo-sovietskych priateľstiev. Mať pocit vzbury, keď sa šepká vtip o opitých Rusoch. Tlieskať súdruhom z kraja na oslavách Víťazného februára. Potajomky listovať v katalógoch západných obchodných domov a neveriacky preratúvať, za koľko platov tam by sa dala kúpiť nová chladnička s mrazničkou. Nahlas odsudzovať domáci disent a po druhej fľaši vodky si zaspievať refrény z Kryla. S dôležitosťou zvažovať vstup do strany. Opakovať bezduché frázy o marxistickom chápaní spoločenského pohybu. Milovať, plodiť synov, pochovať starých rodičov, šetriť na nový Favorit. Stáť v rade na hovädzie, manifestačne chodiť voliť, ukradomky do kostola. Po víkendoch si vlastnými rukami zveľaďovať záhradku. So zadosťučinením dostať prvú platenú funkciu v rebríčku moci. Ničím nepopudiť, ničím sa neodlišovať, ničím nevzbudiť pozornosť. Riadne si plniť svoje každodenné úlohy. Neustále byť s tými, čo majú moc. Mať moc.
Byť vždy taký ako väčšina, cítiť ochranu miliónov s rovnakým postojom. Vedieť, že nikto nie je iný. Možno hŕstka intelektuálov, ale nad tými sa len mávne rukou. (Je to len hŕstka a ktovie ako dobre platená. Veď našinec predsa nie je debil, aby sa dal dobrovoľne vypočúvať a sledovať. Nedá sa šikanovať, len aby mohol vydávať zošity filozofických a estetických esejí!)
