Centrálne plánovanie sa okrem iných vecí zameralo aj na odstraňovanie regionálnych rozdielov. Hlavnou metódou bola industrializácia vykonaná spôsobom „jedna dolina - jedna fabrika".
Pri rozmiestnení výrobnej základne v 50. a 60. rokoch sa centrálne plánovanie nepozeralo na ekonomickú efektívnosť výroby. Domáci zákazníci museli zobrať to, čo sa im ponúklo a v rámci RVHP patrila ČSSR aj tak k technologickej špičke. Cieľom bola plná zamestnanosť, sebestačnosť v produkcii hlavných komodít, ideologické predstavy o posilnení robotníckej triedy a vojensko-strategické faktory. Vďaka nim sa Slovensko premenilo na zbrojársku dielňu Varšavskej zmluvy.
Vďaka administratívnemu rozmiestneniu výrobných kapacít sa podarilo zmierniť rozdiely vo vzdelanostnej úrovni, príjmoch či úrovni bývania. Napríklad najvyššia priemerná mzda v roku 1989 bola v Bratislave (3577 Kčs), len o 19 percent viac ako v okrese Prešov (2998 Kčs). Počet novopostavených bytov na 1000 obyvateľov bol v Bratislave menší (7,3) ako v Prešove (7,9).
Cena za menšie rozdiely
Cenou za zmiernenie rozdielov bolo vytvorenie umelej produkčnej štruktúry. Na Slovensku sa už vtedy vytvorili dva typy regiónov: ekonomické centrá a ekonomická periféria. K centrám patrili mestá so zbrojnými a strojárskymi výrobno-hospodárskymi jednotkami (VHJ) v strede Slovenska a na Považí a železiarsky komplex na východe. Rozhodujúca časť produkcie VHJ v ekonomických centrách bola určená na export.
K ekonomickej periférii patrili najmä regióny na juhu Slovenska, ktoré fungovali ako zdroj poľnohospodárskych produktov plus subdodávatelia polovýrobkov pre veľké VHJ v ekonomických centrách. Produkcia týchto regiónov bola určená predovšetkým pre domáci trh.
Po rozpade trhov RVHP v roku 1990 boli v prvej fáze najviac postihnuté exportne zamerané ekonomické centrá v strede a na západe Slovenska. Priemyselne vyspelé okresy však disponovali slušnou infraštruktúrou a pracovnou silou s dobrým pomerom kvality a ceny práce. Pomerne rýchlo sa dokázali preorientovať na iné trhy. V inej situácii boli periférne ekonomiky na juhu a východe Slovenska. Spotrebný tovar, na ktorý sa špecializovali, nedokázal po otvorení obchodu s EÚ konkurovať. Zrútenie regionálnych ekonomík sa rýchlo prejavilo najmä v okresoch na juhu a východe Slovenska, kde sa nezamestnanosť koncom 90. rokov vyšplhala až ku 40 percentám.
Už v prvých rokoch po revolúcii došlo k rapídnej odchýlke vo vývoji regiónov. Najviac investícií sa sústredilo do Bratislavy. Ak napríklad v rokoch 1985-1989 Bratislava pohltila len 14,5 percenta celkových investícií, v rokoch 1990-1996 to už bolo 26,0 a za roky 1995-1999 podiel Bratislavy na celkových investíciách stúpol na 50,2 percenta. Regióny, ktoré nemali šťastie na investície, výrazne zaostali.
