Pred pár rokmi, ešte počas fungovania divadla Stoka, sediac v krčme pred nejakým koncertom, rozvíjali sme s kamarátom Roztokom teóriu, ako by dopadli ľudia ako napríklad Lou Reed alebo Bob Dylan, keby žili na Slovensku. Z toho - inak vtipného - rozhovoru si presne pamätám moment, keď sa Roztoka zahľadel von, na chodník smerom ku koľajniciam, ktoré neviedli nikam a hovorí: „Bob Dylan by teraz sedel vo svojej garsónke v Petržalke, pil rum a ani by už nevychádzal z bytu."
Stoka už je pár rokov zrovnaná so zemou, ani pes po nej neštekne a mňa sa občas niekto známy opýta, kam zmizol Blaho Uhlár, ten rebel, génius, ten otec - zakladateľ nezávislého divadla na Slovensku. „Sedí na trestnej lavici", odpovedám jeho vlastnými slovami. Za čo? Za nezávislosť. Za prílišnú trúfalosť. Za to, že urazil vrchnosť. Najprv ako umelec zmietol z piedestálu autora - objaviac slobodu autorského divadla, a druhýkrát sa dopustil čohosi neslýchaného. Bojoval s úradníkmi. Za to sa na Slovensku platí. Uhlár, ten čierny, nepochopiteľný mravec, bol skrátka vyštípaný z červeného mraveniska. (A tým nemyslím nejakých ficovcov, napokon mnohí slovenskí demokrati nemohli Stoku a Uhlára vystáť).
Uhlár žije - živorí na okraji a ku cti mu slúži už to, že si svoj talent neprepíja. Potichu a nenápadne vytvorí raz za čas predstavenie s ochotníkmi v súbore Disk v Trnave na Kopánke. Vždy, keď idem na premiéru, do tohto „nedivadla", ktoré sídli zozadu Kultúrneho domu na konci ulice Rudolfa Dilonga, tam, na periférii Trnavy, keď prekračujem mláky, pretože ani žiadna dláždená cesta zozadu do kulturáku nevedie, vždy keď sa usadím v tom malom pivničnom hľadisku, kam sa zmestí snáď tridsať ľudí a rozhliadnem sa dookola, spomeniem si na vetu Júliusa Satinského o „pavúčikovi, ktorého keď zavriete na noc do pohára, ihneď vytvorí svoju sieť".
