S kamarátom Zajkom sme vyrazili skoro ráno z Bratislavy a o pár hodín neskôr sme už raňajkovali pri železničnom moste cez Ou-ravu, z ktorého sa cestujúcim vo vlaku ponúkne krátky okamih priehľadu do doliny, nad ktorou sa týči Veľký Rozsutec a Stoh. Dva protiklady. Stoh bol možno kedysi skalnatý a zarástol, a Rozsutec bol možno kedysi trávnatý a zvetral. Jeden kopec hoľa alebo grúň, druhý čistá skala. Chvíľu sa o tom dohadujeme, potom sa Zajko vyčurá z mosta rovno do Ou-ravy.
Po ceste proti prúdu Ou-ravy nájdem autozrkadlo. Mám pokušenie ho vziať, lebo podľa majstra Čanga môžeš pomocou neho odhaliť lesného ducha, ktorý sa pretvaruje, že je človek. Vzápätí počujem, ako sa Zajko smeje a ukazuje na zem. V asfalte je zaliata plastová fľaša. Obaja vidíme do minulosti: obraz cestného robotníka, ktorý ju zahadzuje a vzápätí po nej prejde valec.
Ideme cez rúbanisko. Zajko si sadne na pník a skúma nejaké hríbiky. Vraj uvarí veselú polievku. Potom si to rozmyslí, nájde si nejakú obriu vetvu, prelomí ju a opierajúc sa o ňu kráča ďalej.
Prídeme na Podšíp. Nádhera. Dreveničky sú miniatúrne, len pitvor a izbica. K tomu nejaká malá maštaľ. Rozvíjame úvahy o tom, ako sa tu kedysi muselo ťažko žiť. Aj charakter kraja je tak nejak veľmi prísne uzavretý. Dve rieky, dve doliny, dve cesty, čo sa spájajú. Hlboké doliny a strmé, neprístupné kopce. Všetko je prechodové a je tu málo priestoru a svetla. Varíme, tárame a pozeráme sa na dva vrcholy ožiarené slnkom. Stoh a Veľký Rozsutec.
Naľahko, bez batohov vybehneme na Zadný Šíp a nadchýname sa krásnym výhľadom. Naľavo Choč, Roháče, pred nami Veľká Fatra a Nízke Tatry, trochu viac napravo typická silueta Kľaku. To je Slovensko - VERŠ V BÁSNI EURÓPA, ešte dlho sa na tomto pompéznom výroku smejeme.
