Bánovce nad Bebravou sú malým, ale plne vybaveným laboratóriom politického a občianskeho života Slovenska.
Bánovce, veľké či skôr malé sú tak akurát na to, aby sa v nich pre každé pestvo našlo dosť nadšencov i dostatočný počet odporcov a pritom sa tam neudeje nič, čo by sa stratilo v anonymite bezmenného davu, lebo tam každý každého pozná a na skutočný jednoliaty dav tam dosť ľudí jednoducho niet.
Dvaja z najväčších
Okrem toho, niekto musí ostať doma pri deťoch a bezvládnych starcoch. Neďaleko sa v jednom dome, v tej istej posteli, narodili dvaja z najväčších Slovákov - Štúr a Dubček.
Keď som ešte učil, s radosťou som dodával, že aj tej istej matke. Matke vlasti, doplnil ma jeden šikovný siedmak. Prvý slovenský prezident mal v meste faru a nedeľné popoludnia trávieval hraním kariet v prípravni liekov lekárne na bánovskom námestí. Kartovaním bol povestný aj iný Bánovčan - spisovateľ a politik Janko Jesenský. Dnes sú najvýznamnejšími obyvateľmi mesta, aspoň čo sa mienkotvorby týka - námestníci.
Bánovskí dôchodcovia a nezamestnaní, ktorí celé dni postávajú na Námestí Ľudovíta Štúra. Padá na nich tieň jeho sochy a kostolnej veže, čo im v tom naozaj milom meste dodáva punc morálnych a národných autorít. Dobre už bolo a táto vláda je nanič, lebo v skutočnosti vládne drahota, a náš milovaný autoritatívny predseda by s tým aj niečo urobil, keby mu to nekazili tí naničhodníci v parlamentnej opozícii, v Bruseli a Washingtone, odkiaľ sa k nám valí len blud a zmar, nech nám dajú eurofondy a pokoj, bodaj ich porantalo, mávnu rukou a pripália si ďalšiu. Ohorky sa naučili hádzať pekne do koša, nebudú si predsa sviniť námestie, mimochodom, celkom slušne zrekonštruované.
Roma Strasse
Toto sú Bánovce na sklonku roka 2009, rozjatrené anketou o cigánskej otázke a nepovoleným zhromaždením nacionalistických extrémistov z pohľadu človeka prechádzajúceho ich námestím.
Pre cezpoľných - v centre mesta je ulica, kedysi pýcha mestečka, taký malý skoro bulvár, v minulosti dokonca aj so záhonmi ruží oddeľujúcimi od seba jednotlivé jazdné pruhy. Po jednej strane bývajú rodiny, ktoré sa o troj- až päťposchodové bytovky z päťdesiatych rokov starajú vzorne, po druhej strane ulice sú také isté bytovky, ibaže zdemolované, s vytrhanými verajami, rozbitými oknami a deravými strechami. Ulica sa pred osemdesiatym deviatym volala Moskovská, teraz K nemocnici, no v Bánovciach jej nikto nepovie inak ako Roma Strasse. Určite uhádnete, na ktorej strane bývajú tí, podľa ktorých dostala ľudové meno a podotýkam, že prekladať jej názov ako Rímska ulica by bolo hrubým skresľovaním reality.
Vedenie mesta sa rozhodlo, že jesenné voľby do krajských zastupiteľstiev využije na to, aby usporiadalo anketu. Otázka bola naformulovaná sofistikovane a korektne vo vzťahu k litere zákona, no jej duch jasne smeroval k tomu, aby občania povedali - chceme vysťahovať Cigánov z centra mesta, alebo nechceme? Možnosti na odpoveď boli dve - áno, alebo nie. Nie získalo temer päťdesiat percent, áno zvyšok. Teda mierna prevaha pre - zdanlivo rasisticky motivované, no smutnou realitou zničeného sebavedomia centra mestečka mocne podporené riešenie „cigánskej otázky". Teda žiadna drvivá prevaha pre zástancov razantného postupu aj za cenu podozrenia z rasizmu. Skôr také nemastné neslané fifty - fifty.
Čo teraz?
Ako sa to mohlo stať? Žeby boli Bánovčania tak občiansky a ľudskoprávne veľkorysí? Alebo oslepli a ohluchli - zoči voči tej spustošenej časti mesta, ktorej sa nevyhnú, keď chcú ísť na polovicu úradov, či cintorín? Alebo sa na mesto v onú volebnú sobotu zniesol oblak blahoslavenstva a večného zmierenia? Bohužiaľ nie. Vysvetlenie je - matematické. Ankety sa zúčastnilo nielen všetko, čo malo na Roma Strasse ruky a nohy oprávnené voliť, ale aj všetci občania tých prímestských obcí, ku ktorým by sa presídlení sociálne neprispôsobiví kazisveti priblížili na dostrel praku. Boli voliť v mene svojich záhrad, pivníc a sliepok, aj tých zatiaľ nevyliahnutých, lebo mesto chcelo tento pálčivý problém riešiť výstavbou bytov s nižším sociálnym štandardom niekde na okraji mesta. Nuž, aj v Bánovciach stále platí, že košeľa je bližšia ako kabát.
