Tak nám vraj časť populácie pociťuje bolestnú túžbu po návrate do lepšej minulosti. Alebo ako by nostalgiu definoval psychológ, nadmerný smútok, narušujúci správanie a vyvolávajúci až telesné príznaky.
Pokiaľ ucho dopočuje a oko dovidí, skučia hlavne tí, o ktorých to tak pekne znie v češtine „mládí pryč a do penze daleko".
Skučia tí, ktorí skučia z povolania. Máme skučiakov, ktorí trpia xenofóbiou - strachom z cudzieho a nového, skučiakov-lenivcov, skučiakov-romantikov - svoju mladosť si zamieňajú s režimom, skučiakov-ideológov a manipulátorov. Variácií a permutácií na skučiakov je mnoho, nech sa každý pokuká naokolo. Pokiaľ skučiak narušuje seba, boh s ním, pokiaľ okolie, nech sa lieči. A nie je od veci si všimnúť, že hlupák sa vždy rodí v nevhodnej dobe.
V slzavom údolí
Kto povedal, že raj je na zemi, prípadne konkrétne na Slovensku? Raj je preto raj, že je v raji a Slovensko je tam, kde je a má byť a my v ňom a s ním a so sebou a s ostatnými. A kto povedal, že život je spravodlivý? Život jednoducho a chválabohu je a je v ňom všetko.
Ak niekto uprednostňuje „slzavé údolie" alebo ak sa niekto radšej dáva bezpečne riadiť zvonka a otrocky čakať na dávku, pohladkanie, povzbudenie, inšpiráciu, pokyny - v poriadku. Aj to je slobodná voľba. Lebo čo je slobodná voľba? Robiť to, čo sa mi páči alebo to, čo pokladám za vhodné. Ak niekto volí skučanie, nech sa páči, ale neotravovať. Je to trápne, nevkusné, hlúpe a nedôstojné ľudskej bytosti.
Mačka nie je pes a včera aj tak nikdy nebude dnes, nemá zmysel ľutovať, čo bolo.
Kto bol odvážnejší?
Asi by sme si stanovili nejakú jednotku rebélie a nejaké koeficienty a keby sa nám to zadarilo, zistili by sme zrejme, že skutočnosť je kdesi inde. Lebo čo budeme porovnávať - SNP a pražské povstanie na poslednú chvíľu? Pomery v protektoráte a vo farskej republike? Uhorských vzdelancov a „čecháčkovstvo"? Českú literatúru a vedu a náš dištanc od vlastných dejín? Publikovanie neprijateľných autorov z krajín českých a moravských za komunizmu na Slovensku?
Jeden Miro Kusý verzus traja českí disidenti? Volebnú prehru komunistov po vojne na Slovensku a ich výhru v Česku? Kriegla, ktorý v Moskve nepodpísal okupáciu a Dubčeka, ktorý podpísal? Nebláznime. Príde mi to podobné, ako keď sa koncentráčnici na starosť vedia hádať, kto viac trpel. Alebo pacienti v ordinácii, kto má horšiu chorobu.
S porovnávaním komunistickej popularity je to tiež inak: českí komunisti sú jednoznačne kontúrovaní, zreteľní, dobre inštitucionalizovaní. Inštitucionalizovaniu sa bratom Čechom vždy darilo lepšie, Franz Kafka to pekne opísal.
Naše komunistoidné tvory sú rozlezené a integrované kade-tade, v rozmanitých politických stranách, na vysokých školách, v podnikateľskom prostredí, vo vláde, v spolkoch a združeniach. Komunistoidný tvor je napríklad štátny úradník, ktorý robí nadprácu pri budovaní „spoločnosti auditu". Hovorí: Brusel nám tak káže.
Napaprčená sa pýtam v Bruseli, kto káže onen nezmysel a zistím, že (teda práve tento) nikto. Predtým by bola odpoveď: tí hore chcú. Jeden komunistoidný tvor miluje štát, iný hlása boj proti neviditeľnej ruke trhu alebo nadnárodným korporáciám či globalizácii alebo bojuje pre blaho občanov za vyvlastňovanie alebo za rozdávanie z cudzieho. Signálnym slovom je obvykle „boj", napríklad za mier, aj keby nemal ostať kameň na kameni.
Nebolo by od veci vydať výkladový (alebo prekladový) slovník komunistoidnej novoreči pre tých, čo si nechodia vystriekať uši.
Vadí, nevadí?
Reforma je zmena, smerujúca k zlepšeniu. Logicky a bezpodmienečne vyžaduje vieru. Ľudia (alebo ak chceme národ) by boli proti sebe, ak by takú zmenu nechceli a nepodceňujme ich, viera bola taká obrovská, že bola priam viditeľná a hmatateľná. Spoločnosť, tak ako akýkoľvek uzavretý systém, ak nie je otvorená inováciám a ak nie je flexibilná, spotrebuje, čo má a zahynie. Ak sa ukryjeme alebo necháme niekým zavrieť za hradby - či ekonomické, ideové alebo kultúrne - výsledkom je zákonite kolaps.
