Počas tréningov na riešenie konfliktov má tréner dve dôležité úlohy. Prvá je, aby účastníci pochopili, že úspešne vyriešiť nejaký sporný problém alebo zvíťaziť v samotnom spore, nie je to isté. Časť účastníkov konfliktu si ešte vždy pletie veci a počas diskusie nehľadá riešenie, ale sa usiluje o porazenie toho druhého. Často sa stáva, že účastník, ktorý bol v diskusii lepší, predsa nedosiahne svoj cieľ. Vyhral bitku, ale prehral vojnu.
A keď príde na to, že zo svojich vytýčených cieľov nedosiahol nič, utešuje sa tým, že „čert to ber, ale aspoň som dobre povedal tomu blbcovi, čo si o ňom myslím“.
Druhou problematickou záležitosťou je to, že ľudia v našich končinách nedokážu prijať, že z istej konfliktnej situácie môže vyjsť víťazne aj ten druhý (tzv. stratégia víťaz – víťaz). Veď aké je to riešenie, ak sa aj môj protivník tiež cíti víťazom – sťažuje sa východoeurópsky človiečik.
V takomto prípade zvykne tréner vysvetliť, že skutočne existujú situácie, kde prichádza do úvahy iba riešenie víťaz – porazený. Šport je napríklad práve preto vzrušujúci, že športovci obidvoch strán chcú zvíťaziť (lebo pravý športovec nikdy nepodvádza). A tréner v takomto prípade doloží aj to, že filozofiu športu nemôžeme používať v bežnom živote, veď keby sme to robili, neexistovalo by stabilné manželstvo ani priateľský vzťah, bol by to len neustály boj. Z toho by sme teda mohli usudzovať, že šport je v podstate nevhodný na riešenie veľkých spoločenských konfliktov, veď športovci sú nespôsobilí na stratégiu víťaz – víťaz.
