t širokej koalície (SDKÚ, KDH, SMK, ANO, DS, OKS) až do aprílovej dohody nekomunistických strán v roku 1946, ktorá by podobne ako vtedy zaistila víťazstvo demokratických (dnes tzv. štandardných) strán a zostavovanie vlády s vysokou šancou uspieť na jesennom summite NATO. Koalícia je síce úplne legitímnym spôsobom spájania sa príbuzných subjektov, na Slovensku však oveľa častejšie slúži na krátkodobé účelové spájanie síl s cieľom uspieť vo voľbách a uchrániť straníckym vedeniam a sekretariátom ich výsadné postavenie na voličskom mikropiesočku aj v ďalšom volebnom období.
Ďalším zdrojom potreby vytvárania koalícií je dlhodobé pôsobenie starých tvárí v politike, ktoré si za ponovembrových trinásť rokov do takej miery a tak často poubližovali, že ich pôsobenie v jednej strane so širším záberom je prakticky nepredstaviteľné. Napokon, to, čo bolo dlhý čas viditeľné na pravej strane politického spektra - že osobné animozity majú oveľa väčší vplyv ako programové príbuznosti - sa v posledných dňoch a týždňoch očividne jasne ukazuje aj medzi ľavicovými stranami a obomi eseneskami. Nevraživosť medzi J. Slotom a A. Malíkovou je už taká veľká, že ich zrejme nedokáže dať dokopy ani nešťastné vystúpenie M. Duraya na proorbánovskej manifestácii v Budapešti.
