Raz, keď Colin Powell sadne za počítač a začne písať pamäti o účinkovaní na poste amerického ministra zahraničných vecí, nebude môcť vôbec obísť nedeľu 14. apríla 2002. Aj keď má tento syn utečencov z Jamajky za sebou všeličo - veď pred vyše desiatimi rokmi slúžil Bushovi seniorovi ako predseda zboru náčelníkov štábov amerických ozbrojených síl a viedol vojenskú akciu na vyhnanie Saddáma Husajna z Iraku - jeho terajšia skúsenosť sa zo všetkého, čo dosiaľ zažil, vymyká.
Keď v nedeľu vchádzal v dlhom konvoji do rozbitého Arafatovho sídla v Ramalláhu, tamojší izraelskí vojaci akoby neverili vlastným očiam. Premiér Ariel Šaron Powellovu akciu ešte pred jej uskutočnením označil ako „tragickú chybu“, aj keď nebolo v jeho silách stretnutiu zabrániť. Powella neodradil od schôdzky ani piatkový samovražedný atentát v západnom Jeruzaleme, aj keď sa stretnutie mohlo odohrať až potom, čo bol Arafat donútený odsúdiť v arabčine teroristické útoky. Arafat, pravdaže odsúdil podobné akcie, nie však len z palestínskej, ale aj z izraelskej strany, všetky namierené proti civilistom. Američanom toto gesto stačilo, lebo pochopili, že v tejto situácii sa Arafat na niečo rozhodnejšie ani nemôže podujať. Izrael ho drží pod tuhou kontrolou a jeho možnosti na zastavenie ďalších samovražedných útokov sa môžu po tvrdej vojenskej akcii Šarona už takmer rovnať nule. Kým Šaron má problém s Arafatom a Arafat so Šaronom a ich osobná nevraživosť sa datuje najmenej dvadsať rokov, keď práve Šaron, vtedy ako minister obrany, dokázal Arafata, vtedy ešte iba ako šéfa Al-Fatahu, vyhnať z Libanonu a ten sa usadil na čas v Tunisku, Powell má problém s oboma mužmi.
Ani Šaron a ani Arafat nie sú ochotní ustúpiť zo svojich stanovísk bez toho, aby niečo nezískali. Kým Šaron naďalej odmieta stiahnuť armádu zo všetkých okupovaných palestínskych miest a dedín a Arafata nepovažuje za muža, s ktorým možno rokovať o mieri, Arafat podmieňuje vyhlásenie prípadného prímeria, ktoré by mohlo neskôr viesť k veľmi vzdialenému mieru, práve stiahnutím izraelských vojsk. Šaron síce prišiel s „bombastickým“ návrhom na medzinárodnú konferenciu, ale nie za účasti Arafata, čo prípadný úspech takéhoto stretnutia už vopred vylučuje. Súčasný stav sa dostal do takej nebezpečnej polohy, že sa hovorí o prvej izraelsko - palestínskej vojne, lebo všetky doterajšie vojny v tamojšej oblasti sa klasifikovali ako vojny izraelsko-arabské. Šaron a Arafat teraz naozaj bojujú o svoje miesto v histórii. Šaron ešte nikdy nemal takú vysokú podporu v Izraeli a Arafat ešte nikdy nestúpol v očiach Palestínčanov do takej význačnej polohy hrdinu.
