Možno som v mladosti čítal priveľa romantikov a primálo Uptona Sinclaira, ale stále sa mi zdá mierne zvrátené, že prominenti merajú svoju česť peniazmi. Znepáči sa im čosi v novinách a šups - žaloba na miliónovú náplasť za údajne utrpenú urážku. Kedysi sa česť očisťovala krvou, neraz i vlastnou. Bolo rozhodne rytierskejšie riskovať život v súboji ako čakať, kým mi príslušný súd poskytne zadosťučinenie rovno na mojom konte.
Kam sa hrabú všetky tragické obete vlastnej cti, ako bol povedzme Puškin, na farizejské náreky o psychickej ujme starého harcovníka, na ktorom z diaľky vidno, že jedinú psychickú ujmu mu možno spôsobiť iba ak sekerou. V akých duševných mukách sa zvíjal on i celá rodina, keď mu niekto povedal to, čo on sám roky vykrikuje na svojich politických rivalov. (A čo, mimochodom, obyčajní neprivilegovaní ľudia, ktorých štát občas zuráža ústami svojich reprezentantov? A všetci tí mafiáni, hyeny a rozličné domáce zvieratá z médií? Všetkým ostáva tuším len lampáreň. A tam sa, pokiaľ viem, nijaké milióny nenadeľujú.)
